Úzkostní pacienti prežívali covid oveľa ťažšie. Traumatizovali ich obmedzenia, stres aj strach o blízkych
Ilustrační foto: Unsplash.com/Engin Akyurt
Pandemické roky zanachali stopy aj na psychike ľudí. Ešte výraznejšie mohli Covid-19, strach z nákazy a nútená izolácia poznačiť ľudí, ktorí už predtým mali psychické ťažkosti. Efekty na túto skupinu obyvateľstva pre Zdravotnický deník priblížila predsedníčka Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti Zita Michlerová.
K akým zmenám v správaní došlo u pacientov s duševnými chorobami v dôsledku covidovej pandémie, prípadne počas nej?
Covidovú situáciu môžeme zaradiť ako traumatizujúcu skúsenosť, aké prichádzajú napríklad pri prírodných katastrofách. Objektívne sa zvyšuje strach a napätie aj u ľudí, ktorí nemajú žiadne psychické ochorenie, lebo sa obávajú o seba a sú stresovaní z obmedzení, ktoré traumatická skúsenosť prináša. Je tam vysoká miera neistoty a informačný stres. Samozrejme, toto pôsobí aj na psychiatrických pacientov, už sa robili rôzne výskumy a zistilo sa, že najmä u úzkostných pacientov sa zdravotný stav zhoršil. Zvýšila sa ich úzkosť, ktorá súvisí nielen s mierou neistoty, ktorú prežívali, ale aj s obmedzeniami, ktoré prichádzali. Nemohli chodiť na vychádzky tak, ako by boli chceli, nemohli sa stretávať s ľuďmi, tak ako potrebovali. Bol pozorovaný aj zvýšený výskyt depresívnych stavov. U pacientov s ťažšími psychickými ochoreniami – napríklad psychózami – sa nezaznamenalo nejaké výrazné zhoršenie stavu.
Mohlo by vás zajímat
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Covid priniesol veľkú záťaž pre psychiatrických pacientov. Mali obmedzenú možnosť komunikácie so svojimi lekármi, komunikácie s inými ľuďmi, plus stres, pretože psychiatrickí pacienti majú zníženú takzvanú frustračnú toleranciu. Mohlo to na nich pôsobiť oveľa ťažšie ako na ľudí, ktorí nemajú žiadne psychické ťažkosti.
Vo výskumoch sa sledoval celý súbor stresových podnetov, ktoré môžu vyvolať symptómy až posttraumatickej stresovej poruchy. Jedna z najvýraznejších obáv bola práve z ochorenia a nakazenia svojich blízkych. Druhotné stresové faktory boli obmedzenia.
Čo z toho vyplynulo pre klinickú prax a terapeutické postupy?
Psychiatri aj psychológovia sa ako zdravotnícki pracovníci snažili byť v prvej línii a ostať na svojich pracoviskách tam, kde sa dalo. Ale mnohí pacienti mohli mať obavy chodiť do zdravotníckych zariadení, aby sa nenakazili v dopravných prostriedkoch alebo priamo na chodbách polikliník. Veľmi často sa telefonicky riešilo predpisovanie liekov u psychiatrov aj konzultácie u psychológov. Bola možnosť robiť aj online terapie alebo online krízové podporné terapie – trochu sa zmenil spôsob komunikácie s našimi klientmi.
Myslím si, že pacienti s nejakým diagnostikovaným ochorením sa po najväčších vlnách pandémie relatívne rýchlo dostávajú do dobrej kondície, pretože znova môžu chodiť k svojmu psychiatrovi. Počas pandémie sa však zvýšil počet úzkostných stavov aj u ľudí, ktorí predtým nemali diagnostikované žiadne ochorenie, a to najmä z dôvodu izolácie. Je zaujímavé, že napríklad niektorým študentom a žiakom online komunikácia vyhovovala viac a mali problém sa potom vrátiť späť do prezenčného štúdia. Pri návrate do školy vykazovali známky úzkostných alebo psychosomatických porúch. Ešte je dôležité, že počas pandémie podľa štatistík vzrástla miera agresívneho správania a domáceho násilia. Prispela k tomu izolácia a to, že rodiny museli tráviť spolu dlhší čas v neobvyklých pomeroch.
Lucia Hakszer
Lucia Hakszer
