Červený kríž je jedna z najznámejších dobročinných organizácií a zároveň najväčší školiteľ predlekárskej prvej pomoci nielen na Slovensku a v Česku. V roku 2021 Slovenský červený kríž v prvej pomoci vyškolil takmer 10 tisíc ľudí. V tomto roku pritom boli kurzy ešte čiastočne obmedzené pandémiou covid-19. V roku 2019 počet vyškolených dosiahol takmer 15 tisíc. Organizácia sa ale venuje aj dobrovoľníckym aktivitám, humanitárnej pomoci, sociálnej a zdravotnej pomoci. Tiež krízovému manažmentu, organizuje bezpríspevkových darcov krvi a iné. Podľa výročnej správy z roku 2021 mala v tom čase 46 124 členov.
Dlhoročného predsedu Slovenského červeného kríža Dr. Viliama Dobiáša minulý rok nahradil detský anestéziológ a intenzivista Dr. Jozef Köppl. Pre Zdravotnický deník porozprával, na čo sa chce v tejto funkcii sústrediť, aký má pocit, keď pomáha druhým, ale aj to, že prvá pomoc a resuscitácia sú veľmi jednoduché, no nedajú sa naučiť z kníh.
Od septembra 2022 ste prezidentom Slovenského červeného kríža. Okrem toho ste zástupcom prednostu Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny (DKAIM) v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave a tiež predsedom Slovenskej resuscitačnej rady. V čom sa líši práca na týchto pozíciách?
Čo sa týka mojej práce na DKAIM, predtým sme boli oddelenie a na jeho čele stojí primár zodpovedný za zdravotnú starostlivosť. Od roku 2020 sme klinika, tá má prednostu, ktorý je zodpovedný za vedenie kliniky, ale predovšetkým za vzdelávanie, vedu a výskum. Na každej klinike má prednosta jedného alebo niekoľkých zástupcov. Ja som zástupcom pre Oddelenie intenzívnej medicíny. Čiže prednosta sa stará najmä o vzdelávanie a ja hlavne o zdravotnú starostlivosť a liečbu pacientov.
Slovenská resuscitačná rada (SRR) je národným partnerom Európskej resuscitačnej rady a jej úlohou je šíriť povedomie o možnosti zachrániť ľudský život pri zastavení krvného obehu a iných náhle vzniknutých stavoch ohrozenia života. Táto pomoc je presne určená, dá sa ľahko natrénovať a nedá sa na nej nič pokaziť. Záchranca resuscitáciou nahrádza činnosť srdca a pľúc človeka dovtedy, kým neprídu profesionáli. Zároveň v SRR školíme týchto profesionálov – lekárov a záchranárov, aby vedeli resuscitovať na najvyššej úrovni. Zapájame čo najviac ľudí – napríklad aj operátorov tiesňovej linky, aby vedeli poradiť tým, ktorí telefonujú. Sme taký zjednocujúci faktor pre lekárov, sestry, všetkých zdravotníkov, laikov a organizácie, ktoré sa laikom venujú, teda napríklad aj Červený kríž.
Mohlo by vás zajímat
V čom je rozdiel medzi činnosťou Slovenskej resuscitačnej rady a Červeného kríža?
Kurzy prvej pomoci pre laikov organizuje v tejto chvíli len Slovenský červený kríž, nie SRR. Tá je skôr zameraná na profesionálov, ale svojím menom a výučbovými programami podporuje organizácie, ktoré resuscitáciu učia laikov. Poradí, aké veci zaradiť do kurzov, aby vyškolení ľudia vedeli poskytnúť prvú pomoc podľa najnovších odporúčaní. Chceme, aby ten postup bol čo najjednoduchší a ľahko naučiteľný, aby si ľudia nemali tendenciu povedať: „To je pre mňa veľmi zložité, to sa radšej nenaučím.“
Slovenská resuscitačná rada má know-how a Slovenský červený kríž má obrovský potenciál ľudí, ktorí vedia zasiahnuť aj v tých častiach Slovenska, kde ani netušia, že nejaká resuscitačná rada existuje. Ale to, že je Červený kríž a sú to tí ľudia v červených uniformách, ktorí pomáhajú, to vie skoro každý, a chcem to využiť.
Pôsobnosť Červeného kríža je teda širšia. V akých rôznych aktivitách sa angažuje?
Organizácia vznikla na pomoc každému človeku v núdzi. Teda okrem výučby prvej pomoci robí najmä veľa dobrovoľníckych aktivít, pomáha ľuďom zasiahnutým vojnovými konfliktami, ľuďom v zlej sociálnej situácii či náhle vzniknutej životnej situácii pri nehodách a živelných pohromách. Máme aj psychologický intervenčný tím, ktorý pomáha zvládať stres, vyrovnať sa s rôznymi závažnými situáciami. Naši dobrovoľníci sa starajú o starých ľudí a pomáhajú im v bežnom živote. Tiež máme vývarovne, ktoré zabezpečujú stravu núdznym. Okrem toho je veľa aktivít zameraných na organizovanie a oceňovanie darcov krvi. Veľmi dôležité sú v našich aktivitách deti a mládež. Začíname už od škôlok, kde ich učíme, ako si chrániť zdravie a ako si vzájomne pomôcť.
Ja sa snažím získavať pre všetky tieto aktivity čo najviac podporovateľov, pretože na našu činnosť potrebujeme zdroje. Červený kríž je založený na dobrovoľníctve, ale aj dobrovoľník, ktorý niekomu uvarí a donesie polievku, potrebuje mať odniekiaľ suroviny. Našťastie ľudia sú ochotní a ukázalo sa to pri konflikte na Ukrajine. Objavilo sa obrovské množstvo ľudí aj organizácií, ktoré prispievajú aj finančne. Červený kríž je schopný veľmi rýchlo reagovať a keď prepukla vojna, o dve hodiny sme mali na hraniciach postavený stan a už sme pomáhali. Je to tým, že máme veľa ľudí, ktorí majú chuť pomáhať, sú ochotní prísť a vedia sa navzájom zastúpiť. Podobné to bolo počas pandémie Covid-19. Ľudia z Červeného kríža šili rúška, pomáhali pri testovaní, nosili ľuďom potraviny, podieľali sa na očkovaní a ďalšie.
Ako Slovenský červený kríž momentálne pomáha ľuďom, ktorí trpia konfliktom na Ukrajine?
Spolupracujeme s medzinárodným Červeným krížom. Pomoc Ukrajine sa koordinuje cez Slovenský červený kríž práve preto, lebo sme blízko. Rovnako sa koordinuje aj s maďarskou a poľskou stranou, ale prostriedky na pomoc sa čerpajú najmä z medzinárodných fondov na to vyhradených. Robí sa všetko – tým, ktorí tu ostanú, pomáhame integrovať sa do spoločnosti, hľadáme im ubytovanie, pre deti školy a škôlky, dávame im finančné prostriedky na úvod, zbierame šatstvo. Hneď potom, ako sem minulú jar prišli, Červený kríž budoval nejaké ochranné ubytovanie, aby neostali na zime a potom hľadal, kam ľudí z Ukrajiny ďalej umiestniť. Vtedy boli ubytovaní napríklad aj v školách. Spolupracujeme pritom aj s rôznymi inými charitatívnym organizáciami. Kvôli integrácii sa pre utečencov organizujú napríklad jazykové kurzy.
Deti vedia zachrániť život
Spomínali ste mládež, ako vaša organizácia pracuje s deťmi a mladými?
Ak dieťa vie, čo treba robiť, dokáže pomôcť aj pri záchrane života. Už len tým, že nájde niekoho dospelého a povie, čo sa stalo. Alebo vie zavolať na linku tiesňového volania. Tiež sme zistili, že deti si dokážu pomôcť navzájom, pretože majú fyzickú silu na to, aby vedeli zachrániť rovnako veľkého človeka. Červený kríž robí veľa vecí aj v dopravnej výchove detí.
„Dospelý začne panikáriť a dieťa myslí na to, že pani učiteľka alebo ujo z Červeného kríža povedali, že netreba robiť paniku, ale treba ísť a zavolať“
Treba deti naučiť, ako volať na tiesňovú linku?
Áno. Niekedy dávno sa stávalo, že deti tam volali zo srandy. Dnes už na to operátori tiesňovej linky majú programy a vedia rozlíšiť, čo je reálne a čo je hra. Alebo ak dieťa nevie povedať, odkiaľ volá, vedia ho lokalizovať, aby mohli poslať pomoc. Dnes už skoro nikto nemá pevnú linku, väčšinou sú to mobily, ktoré sa dajú lokalizovať. Deti treba naučiť, aby sa pri volaní ako prvé predstavili, aj keď možno nebudú vedieť povedať celé meno. Aby nezložili telefón. Operátori ich navigujú a pýtajú sa, napríklad: „Keď dedka oslovíš, tak čo robí?“ Deti vedia zachrániť život svojim rodičom a starým rodičom, keď im niekto v škole povie: „Neboj sa, vytoč číslo, povieš im toto a toto a oni pošlú pomoc.“ Alebo „Utekaj, zazvoň susedovi a zober ho na pomoc.“ Jednoducho im to treba povedať a ony to berú oveľa racionálnejšie ako dospelí. Dospelý začne panikáriť a dieťa myslí na to, že pani učiteľka alebo ujo z Červeného kríža povedali, že netreba robiť paniku, ale treba ísť a zavolať.
Kto všetko je medzi vyše 46 tisícmi členov Slovenského červeného kríža?
Dobrovoľníci môžu byť profesionálne čímkoľvek. Každý, kto je ochotný a príde, pre toho sa miesto v Červenom kríži nájde. Môže robiť čokoľvek, v čom je dobrý. Napríklad sa ukáže, že si vie perfektne niekoho vypočuť, pohladiť ho na duši. Častokrát sa z tých, ktorí mali len chuť, vyprofilovali ľudia, ktorí sú už teraz veľmi dobrí v poskytovaní psychologickej podpory. Iní dokážu napríklad v rámci svojho regiónu zorganizovať roznos pomoci, z mnohých sú dnes sociálni pracovníci, zdravotné sestry, záchranári či lekári.
Má organizácia pevné vnútorné usporiadanie?
Má pevne určené štruktúry, ale gro jej práce je založené na dobrovoľníctve. Teraz je v súvislosti s vojnou krízová situácia, keď potrebujeme skôr pomáhať humanitárne. Ale dlhé roky bol relatívne pokoj, nikde v blízkosti nebol žiadny konflikt a Červený kríž sa sústreďoval na získavanie a organizovanie darcov krvi, výučbu prvej pomoci, prácu s deťmi, dopravnú výchovu. Tiež sme pomáhali sociálne slabším skupinám, organizovali program starým ľuďom. No na humanitárnu pomoc treba oveľa viac ľudí. Je super, že v Červenom kríži je veľa ľudí, ktorí sú ochotní a vždy pomôžu tam, kde treba. Preto vie organizácia veľmi rýchlo reagovať na čokoľvek. Národná transfúzna služba (NTS) povie, že jej chýba nejaká krvná skupina. Červený kríž tým, že sa stará o svojich darcov, vie okamžite cielene poprosiť konkrétnych ľudí. Ale aj na to musíme mať isté štruktúry, aby napríklad z tej NTS vedeli, komu môžu volať. Tiež, aby bolo rozdelené, kto má na starosti napríklad psychologickú pomoc, humanitárnu pomoc, krízový manažment, kto zastrešuje výučbu prvej pomoci.
Priority? Mladí ľudia a prvá pomoc
Ako ste sa k Červenému krížu vlastne dostali? Ako predtým vyzeralo vaše pôsobenie v organizácii?
Už odmalička, ešte na základnej škole v Kremnici, som bol členom zdravotnej hliadky mladých. V puberte som pre Červený kríž veľa nerobil a potom, keď som prišiel po skončení Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine pracovať do Bratislavy, tak ma organizácia oslovila práve kvôli výučbe prvej pomoci a resuscitácie. V roku 2002 som sa teda stal expertom Slovenského červeného kríža pre túto oblasť. Posudzoval som výučbové programy, školil som inštruktorov prvej pomoci, spolupracoval som s jednotlivými územnými spolkami Červeného kríža, prípadne na tvorbe informačných materiálov. Podieľal som sa na odbornej stránke rôznych súťaží v poskytovaní prvej pomoci laikmi, ako je napríklad Harinekov memoriál. Dr. Vladimír Harinek bol lekár – záchranár, ktorý tragicky zahynul pri nehode vrtuľníka. Veľmi sa angažoval v Červenom kríži a tak táto súťaž nesie jeho meno. Má niekoľko kôl a víťaz celoslovenského kola postupuje na európsky festival FACE (First Aid Convetion in Europe) – to už nie je súťaž, je to skôr prehliadka tých najlepších z európskych krajín.
Čo všetko sa na takýchto súťažiach hodnotí?
Súťažiaci sa na nich dostávajú do situácií, ktoré sa reálne môžu stať, respektíve sa už stali. Sú v družstvách a chodia po stanoviskách s rôznymi modelovými situáciami. Napríklad: Skupinka mladých ľudí si opekala, popíjali alkohol a zrazu sa začali biť. Došlo k rôznym poraneniam a súťažiaci sa stali svedkom toho celého. Ich úlohou je zabezpečiť prostredie, identifikovať, koľko je tam ľudí a kto je ako zranený. Ošetriť zranenia, zavolať im odbornú pomoc a starať sa o nich do príchodu tejto pomoci. Títo laici vedia poskytnúť prvú pomoc presne tak, ako majú podľa príručiek a štandardov pre jednotlivé stavy. Na inom stanovisku resuscitujú figuríny, ktoré sú napojené na počítač a dostávajú body za to, ako to vedia. Na týchto figurínach sa resuscitácia aj trénuje a môžem otvorene povedať, že mnohí naši dobrovoľníci resuscitujú oveľa kvalitnejšie ako niektorí lekári. Preto, lebo si to trénujú. Resuscitácia je založená na jednoduchom, ľahko zapamätateľnom postupe, no nedá sa naučiť z kníh, človek to musí mať natrénované. Navyše zručnosti sa strácajú, tak si to treba aj opakovať. Na súťažiach sa hodnotí, či sa v situácii správali správne, či na niečo nezabudli, či neohrozili seba a niekoho iného – to volám technická prvá pomoc, teda zabezpečenie priestoru napríklad pri dopravnej nehode.
„Práca s mládežou a prvá pomoc sú moje srdcovky“
Aké sú vaše plány pre Slovenský červený kríž? Chystáte v ňom výhľadovo nejaké zmeny?
Prezident Slovenského červeného kríža je čestná funkcia. Má hlavne poskytovať námety na ďalšie smerovanie a byť zjednocujúcim faktorom. Dá sa povedať, že ja som prvý medzi všetkými dobrovoľníkmi. Som rád, že som súčasťou Červeného kríža a budem sa snažiť podporovať všetky jeho činnosti a šírenie jeho dobrého mena. Mojou úlohou je odovzdať ďalej moje odborné znalosti a navrhnúť isté zmeny na skvalitnenie alebo zefektívnenie niektorých vecí. Stanovil som si dve priority: Máme samostatnú sekciu Mládež Slovenského červeného kríža a títo ľudia majú obrovský potenciál. Sú jednoducho skvelí a majú množstvo nápadov, ale tie často potrebujú s niekým trošku doladiť alebo poradiť, ako to urobiť. Chcem sa teda v prvom rade zamerať na mládež a pomôcť im, akokoľvek budem vedieť. A samozrejme, ako profesionál sa starám najmä o prvú pomoc a resuscitáciu. Všetky odporúčania pre resuscitáciu vznikajú vďaka Európskej resuscitačnej rade a tá má aj programy na výučbu laikov a detí v poskytovaní prvej pomoci. Červený kríž to robí výborne, ale keďže pôsobím aj v Resuscitačnej rade, chcem to prepojiť, aby sa Červený kríž vedel oprieť o najnovšie poznatky a medzinárodnú podporu. Práca s mládežou a prvá pomoc sú moje srdcovky, ale to neznamená, že ostatné aktivity Slovenského červeného kríža pôjdu bokom. Ako lekár veľmi oceňujem program darcovstva krvi, ale aj ďalšie. Všetko, čo vie zlepšiť povedomie o tom, že sa ľudia majú starať o svoje zdravie, že vedia pomôcť druhým už len tým, že sa zastavia a overia si, či niekto niečo nepotrebuje. Tiež povedomie o tom, že dve ruky vedia zachrániť život.
Šírenie osvety o zdraví
Ako treba zlepšovať povedomie ľudí o ich zdraví a bezpečnosti?
Práve tu by som dal do popredia mládež. Práca s mládežou je najdôležitejšia, pretože deti majú záujem a chuť. Robíme program Evička nám ochorela, ten je pre deti v škôlke. Potom programy pre žiakov prvého stupňa, druhého stupňa, tínedžerov, mladých ľudí. U detí sa návyky ešte dajú nejakým spôsobom formovať a nesú si ich so sebou. U nás prácu s nimi nechávame najmä na mládeži. Červený kríž robí obrovské kampane napríklad o sexuálnom zdraví, program boja proti AIDS, program proti šikane a tínedžeri sa radšej budú rozprávať o týchto veciach s nejakým rovesníkom. Ja keď prídem do školy medzi 13-16 ročné deti, budú sa na mňa pozerať s tým, že čo nám tu tento „starký“ ide rozprávať. Mám vlastné deti a viem, čo si o mne myslia, keď sú v puberte. Ale keď príde taký istý ako oni, vnímajú ho a vedia sa s ním rozprávať úplne inak. Mladí im navyše vedia hovoriť o veciach ako napríklad kyberšikana, v čom sa ja takmer vôbec nevyznám. Zároveň im popritom povedia: „Ty máš v sebe 5 litrov krvi, si zdravý a vieš pomôcť množstvu ľudí, tak poď darovať krv.“
Aj deti sa vďaka Červenému krížu vedia naučiť pomôcť sebe a každému, kto to potrebuje. Keď sa niekomu niečo stane, dieťa bude vedieť posúdiť, či mu dokáže pomôcť samé, napríklad umyť a ošetriť nejakú malú ranu, alebo vyhľadá pomoc niekoho dospelého. Deti učíme aj základy resuscitácie. Dospelí laici podobné kurzy vyhľadávajú z nejakého konkrétneho dôvodu. Napríklad to potrebujú k svojej práci – Červený kríž organizuje aj kurzy pre opatrovateľky a opatrovateľov starých ľudí. Okrem toho, ako sa o človeka starať, ich učíme, aby vedeli poskytnúť prvú pomoc. Alebo sú to tí, ktorí žiadajú o vodičské oprávnenie. A ako tretie sú kurzy pre kohokoľvek, kto má záujem.
Venuje sa na Slovensku dostatok pozornosti vzdelávaniu ľudí v oblasti ich zdravia? Čo by sa mohlo robiť inak? Čo by mal robiť štát?
Osobne si myslím, že ľudia by mali vedieť viac, ale je ťažké povedať, kto by mal šíriť tú osvetu. Myslím si, že by to mali robiť najmä zdravotné poisťovne. Majú množstvo poistencov, čiže obrovský potenciál. Takáto osveta sa týka najmä zdravého životného štýlu a Červený kríž sa skôr venuje tým, ktorí už v nejakej núdzi sú. Okrem zdravotných poisťovní by mali osvetu o zdraví samozrejme robiť lekári v rámci preventívnych prehliadok, ale je to aj o výchove. Rodičia svoj prístup k zdravému životnému štýlu odovzdávajú deťom. Dôležité je, aby rodič vedel, že sa má ísť s deťmi prejsť von, niečo si s nimi zahrať, zaplávať si, ísť na turistiku. V škole by sa v rámci rôznych predmetov deti mali učiť, čo je pre nich dobré a čo nie. Treba im prízvukovať, že majú dodržiavať pitný režim, hýbať sa, nie stále sedieť za počítačom, chodiť von s kamarátmi. Celý proces teda začína v rodine a v škole a potom do toho vstupujú lekári, zdravotné poisťovne a ďalší aktéri.
Zdravie ale nie je len fyzické. Zdravie je definované ako pocit fyzickej, psychickej a sociálnej pohody. Keď človek nemá z čoho zaplatiť elektrinu, tiež sa môže cítiť chorý. A sociálnu pohodu si vytvárame tým, že máme priateľov. Keď som bol malý a niekto sa ma spýtal, koľko mám kamarátov, tak som odpovedal, že 20. Takých, že viem o nich všetko. Boli sme jedna banda a keby sa boli spýtali Jura, či včera Jojo rozbil okno, tak Juro by neúnavne zatĺkal. Dnes majú deti milión kamarátov na internete, ale fyzicky možno ani jedného. A to nie je normálne, pretože človek je sociálna bytosť. Aj to je o zdraví. Môcť sa na niekoho spoľahnúť, dôverovať mu, zdôveriť sa.
Pacientom treba hovoriť pravdu
„Profesionálny prístup ľudí upokojí. Komunikáciu určite netreba zanedbávať, lebo ľudia si potom myslia, že im niečo zatajujeme“
Aká dôležitá je v urgentnej medicíne empatická komunikácia s pacientmi a ich blízkymi? Z pohľadu laika sa môže zdať, že v tomto odbore sa všetko deje veľmi rýchlo. Dokážu zdravotníci komunikácii venovať dostatočný čas a pozornosť?
Komunikácia je jednoznačne veľmi dôležitá. Tak ako všetko ostatné, treba sa ju naučiť a treba si na ňu nájsť čas. V urgentnej medicíne to nie je jednoduché, vždy má prioritu záchrana života a vtedy nie je čas komunikovať. No keď urobíme život zachraňujúce úkony, tak bez ohľadu na to, či sú úspešné alebo neúspešné, si treba nájsť čas a komunikovať ich aj s blízkymi, aj s tým človekom. Ak sa dá a dotyčný je pri vedomí, treba mu povedať: „Ste zranený, nerobte to alebo ono.“ A potom, keď príde nejaký príbuzný, tiež mu treba vysvetliť, čo sa stalo. Moja zásada je nikdy pacientom a ich blízkym neklamať, ani v prípade, že sú to milosrdné lži. Proste nie. Ten človek je síce zaskočený, ale vždy mu treba povedať pravdu.
V Slovenskej resuscitačnej rade učíme profesionálov, že aj pri resuscitácii príbuzný byť môže. Nesmie profesionálom do toho zasahovať, ale on tam nezavadzia. Vôbec najlepšie je, ak sa mu jeden človek vie celý čas venovať. V mnohých krajinách to tak funguje. Príbuzný je aj pri resuscitácii a jeden určený človek z resususcitačného tímu mu hovorí, čo sa práve deje a čo doktori robia. A keď človek vidí, že to robia profesionálne, tak ako majú a nie je tam chaos, tak aj keď sa to nepodarí, vie, že robili všetko, čo mohli. A potom má príležitosť sa na všetko spýtať.
U nás je to problém personálu. Niekedy záchranári dovezú pacienta do nemocnice a už vôbec nemajú čas sa rozprávať s príbuznými, lebo musia okamžite ísť inam. Vtedy by tú úlohu mal prebrať niekto z prijímajúceho personálu, ale aj toho je bohužiaľ nedostatok.
Keď sanitka privezie do nemocnice pacienta a jeho blízki pri zranení neboli, takže prídu až neskôr, tiež musia dostať informácie. U nás na DKAIM si vždy s nimi sadneme, treba na to nájsť vhodné prostredie a nevysvetľovať to na chodbe.
Napríklad môj predchodca Dr. Dobiáš je prednemocničný lekár, pracuje na záchrannej službe. A viem, že on pri každom zásahu, keď sa postaral o pacienta, sadol si s príbuznými a všetko im vysvetlil. Čo s pacientom spravili a prečo, kam s ním idú, kam sa majú ísť ďalej spýtať. Profesionálny prístup ľudí upokojí. Komunikáciu určite netreba zanedbávať, lebo ľudia si potom myslia, že im niečo zatajujeme.
Je v odbornej príprave, respektíve na lekárskych fakultách, podľa vás venovaná dostatočná pozornosť školeniu komunikácie s pacientom?
Nie. Ani komunikácie s pacientom, ani komunikácie medzi kolegami ani ničomu. To sa skoro vôbec nerobí a je to škoda, pretože lekár by sa mal naučiť hovoriť s pacientom a jeho blízkymi.
Postup prvej pomoci
Má na Slovensku prístup k vzdelávaniu v prvej pomoci každý, kto má oň záujem?
Áno, vďaka tomu, že Červený kríž je všade. Každý, kto chce, sa vie naučiť poskytovať prvú pomoc.
Ako má človek postupovať, keď vidí povedzme dopravnú nehodu? Je stále časté, že ľudia si nešťastnú udalosť natáčajú a nie sú ochotní pomôcť raneným?
To sa žiaľ stáva. Neviem, čím to je, či chcú získať nejakú senzáciu, niekomu ju posunúť alebo čo. Prvý krok by mala byť ochota pomôcť. Druhá vec pri dopravnej nehode je zastať a zabezpečiť priestor tak, aby nedošlo k ďalšiemu poraneniu. Teda vyznačiť miesto trojuholníkom alebo upozorňovať ostatných účastníkov cestnej premávky, že niečo sa deje, aby spomalili. Keď jeden človek začne, je aj väčšia šanca, že sa pripoja ďalší. Potom treba zistiť, čo sa stalo a rozdeliť si úlohy tak, aby v prvom rade záchranca neprišiel k úrazu, lebo len keď je zdravý, môže pomôcť. A potom sa treba starať o záchranu dotyčného. Prvá vec je zistiť, či je v ohrození života alebo nie, a to sa dá veľmi ľahko rozlíšiť. Ak je v ohrození života, teda nereaguje, nedýcha alebo má nejaké veľké krvácanie, tak mu treba okamžite pomôcť. Ak sú zranení viacerí ľudia, treba ich pozrieť všetkých, aby prioritne nepomáhal jednému, kým zomiera niekto druhý, lebo je na tom oveľa horšie. Na kurze prvej pomoci sa ľudia vedia naučiť toto zhodnotenie – kto potrebuje pomoc prvý, kto druhý a tak ďalej. Človek sa tiež dozvie, čo má v ktorom kroku spraviť.
Keď zistí, aký je stav, tak sa rozhodne, či volať sanitku hneď alebo až neskôr. Totiž, ak niekto krváca, tak mu treba najprv zastaviť krvácanie. Ak nikto nie je v bezprostrednom ohrození života, tak záchranca telefonuje. Keď je tam viac ľudí, jeden volá a druhý zastavuje krvácanie alebo resuscituje. Prípadne keď je človek sám, dá si telefón na hlasitý odposluch, začne stláčať hrudník a počúva, čo mu operátor tiesňovej linky radí.
Prečo by sa mal každý naučiť poskytovať prvú pomoc?
Lebo každý z nás sa kedykoľvek môže ocitnúť v bezprostrednom ohrození života. Ale kým príde odborná pomoc, trvá to istý čas. A ja všetkých študentov aj laikov učím, že pokiaľ dôjde k zastaveniu krvného obehu, vtedy začína plynúť posledných 5 minút, keď je človeka ešte možné zachrániť. A sanitka má priemerný dojazdový čas 10 minút. Ak človeku nepomôžu ľudia okolo a nezačnú ho resuscitovať, je veľmi malá šanca, že prežije. Ale ak pomôžu, dokážu tých 5 minút svojou aktivitou navýšiť tak, aby sa človek dočkal odbornej pomoci v takom stave, že táto odborná pomoc bude mať zmysel. Samozrejme, niekto môže mať šťastie. Niečo sa mu stane a aj napriek tomu, že mu nikto prvú pomoc neposkytol, podarí sa ho oživiť s celkom dobrým výsledkom. Ale ak mu niekto pomôže hneď na začiatku, tak šanca na prežitie je ďaleko vyššia. A toto by si mali ľudia uvedomiť.
Niektorí ľudia povedia: „Ja by som aj pomohol, ale prečo by som mal dýchať do bezdomovca?“ Robili sa štatistiky a podľa nich sa s niečím takým nestretnete takmer nikdy. Lebo k život ohrozujúcim stavom dochádza v 80 percentách prípadov v domácom prostredí, v partii alebo na pracovisku. Čiže vo väčšine prípadov pomáhate svojmu otcovi, mame, bratovi, sestre, dieťaťu…prípadne susedovi, ale to predsa nie je neznámy človek. Ak človek napríklad hráva volejbal, úrazy sa stanú v tej partii, s ktorou hráva. Alebo v práci – prečo by som nemal pomôcť svojmu kolegovi? A toto je tých 80 percent. Zo zvyšných 20 percent sú ešte ďalšia veľká časť dopravné nehody. A prečo by som nepomohol tam? Však na to, aby som dostal vodičák, musím spraviť kurz prvej pomoci. A teda sa zaväzujem, že ako zodpovedný vodič pomôžem.
Nie je problém aj s týmito kurzami prvej pomoci pri vydávaní vodičského preukazu? Počuť o prípadoch, že niekto dá uchádzačovi o vodičák potvrdenie, že bol na kurze, hoci tam v skutočnosti nebol.
Áno. Častokrát sa aj ja stretávam s tým, že vodič tam nebol alebo tam bol len krátko, prespal to, a to nie je práve účelné. Práve takýto človek má najčastejšie pocit, že bude musieť pomoc poskytovať niekomu neznámemu. Áno, bude. Ale má predsa autolekárničku a v nej má rukavice aj resuscitačné rúško, ktoré chránia jeho.
„Kto chce, hľadá spôsob ako pomôcť, a kto nechce, hľadá dôvod“
Existuje aj postup bez umelého dýchania, teda iba stláčanie hrudníka?
Áno, môže sa použiť v prípade, keď sa nedá dávať umelé dýchanie, lebo človek má napríklad zranené ústa. Alebo aj vtedy, keď niekto nevie alebo nie je ochotný do druhého dýchať. Môže byť, že mu to vadí kvôli zvratkom alebo čomukoľvek inému. Nech aspoň stláča hrudník. Beriem to, keď niekto vidí, že neznámy človek mal nehodu a nechce doňho dýchať, lebo je neznámy, lebo to napríklad nevie alebo nemá nejakú pomôcku. Ale ako hovorím, osemkrát z desiatich treba dávať prvú pomoc známemu človeku. A mám problém dýchať do svojej mamy, pretože je povracaná? Však zoberiem tričko, utriem jej to z tváre a dýcham, veď je to moja mama! A viete si predstaviť, že nejaký rodič povie: „Nebudem dávať umelé dýchanie, lebo moje dieťa krváca z úst.“? Keď poviete rodičovi, aby nešiel do horiaceho domu, ale ten vie, že vnútri je jeho alebo jej dieťa, nebude myslieť na seba ani na nebezpečenstvo. Pôjde tam, lebo je tam dieťa. Veď tak nás príroda nastavila. Ale to je zase len príznak toho, že kto chce, hľadá spôsob ako pomôcť, a kto nechce, hľadá dôvod. Spôsob môže byť aj taký, že nebudem dávať umelé dýchanie, zavolám záchranku a resuscitujem stláčaním hrudníka. A ten, kto hľadá dôvod, povie: „Ale ja neviem, ja mu zlomím rebro…“ Aj keby. Zlomiť rebro nie je dobré, ale je to lepšie ako zastavený krvný obeh a teda smrť.
Ochota pomôcť z nás robí ľudí
Aký má človek pocit, keď sa mu podarí zachrániť niečí život?
Vo všeobecnosti neviem, ale ja mám výborný pocit. A keď som sa rozprával s inými ľuďmi, ktorí zachránili život, hovorili to isté. Aj keď sa k nám na oddelenie príde ukázať nejaký pacient, ktorého sme zachránili, je to super pocit. Pamätáme si ich aj po mnohých rokoch. Aj keď človek za celý svoj život zachráni jedného, bude to preňho taký istý pocit. Ochota pomôcť je to, čo z nás robí ľudí. Nie je to o tom, hovoriť si, aký som hrdina, ale človeka tento pocit niekam posúva. Život má o kúsok väčší zmysel, pretože som niekomu pomohol.
„V celom Červenom kríži a Červenom polmesiaci je veľmi cítiť, že keď sa niekomu darí, všetci ostatní mu to prajú. Keď sa nedarí, iné krajiny sa veľmi rýchlo ozvú a zisťujú, či netreba pomôcť“
V akých aktivitách Slovenský červený kríž spolupracuje s českými kolegami?
Tým, že Červený kríž a Červený polmesiac, ako sa organizácia nazýva v niektorých krajinách, sú medzinárodné, tak spolupracujeme vo všetkom a keď treba, vieme sa spojiť. Aktivity samozrejme môžu byť rôzne, v jednej krajine viac zamerané na sociálnu pomoc, inde na niečo iné, ale úlohy, ktoré organizácia plní, sú všade rovnaké.
Vzájomne sa sledujeme, napríklad keď vyšla prvá správa o tom, že som sa stal prezidentom Slovenského červeného kríža, ako prví mi volali a gratulovali kolegovia z Čiech. V celom Červenom kríži a Červenom polmesiaci je veľmi cítiť, že keď sa niekomu darí, všetci ostatní mu to prajú. Keď sa nedarí, iné krajiny sa veľmi rýchlo ozvú a zisťujú, či netreba pomôcť.
Aký najväčší nezmysel o prvej pomoci ste počuli?
Je veľa vecí, ktoré niekto niekde vraj počul a možno ani nie úplne správne, no vydáva ich za pravdu. Tieto treba vysvetľovať a vyvracať. Napríklad nie je pravda, že aby niekomu nezapadol jazyk, tak ho treba vytiahnuť a prišpendliť o líce. Alebo že pri resuscitácii treba dolámať rebrá, lebo len vtedy je dobrá. Nie je to vôbec pravda. Môže sa stať, že dôjde k zlomeniu rebier, ale že by to bol indikátor kvality, to je ozaj nezmysel. Ak to má človek natrénované, vie, kam má položiť ruky a ako hlboko stláčať hrudník, tak by sa to nemalo stať. Skôr je to príznak toho, že človek chcel pomôcť, ale neurobil to úplne správne. No aj keď sa to stane, nemá mať výčitky svedomia ani to nemá byť dôvod nabudúce nepomáhať. Môže sa to stať z rôznych dôvodov. Sú ľudia, ktorí len spadnú a zlomia si ruku. Niekto iný spadne presne tak isto a nič sa mu nestane. Existuje napríklad aj mýtus, že pri epileptickom záchvate treba človeku strčiť niečo medzi zuby, lebo si prehryzne jazyk. To vôbec nie je pravda. Dotyčný si možno pohryzie peru, no nikdy nie jazyk. Ešte pred začiatkom epileptického záchvatu sa mu totiž zatnú zuby a cez zaťaté zuby jazyk nevystrčí. A keď mu budem pchať medzi zuby napríklad varechu, tak mu ich akurát vylámem. Prípadne je taký mýtus, že keď sa človek dusí, tak treba zobrať nožík a narezať mu krk. Hovorí sa kadečo. Ale práve na to sú kurzy prvej pomoci, aby ľudia zistili, že väčšina mýtov vôbec nie je pravdivá a poskytnutie prvej pomoci je veľmi jednoduché. Môže sa to naučiť každý a nemusí mať strach, že svojím konaním niekomu ublíži.
Červený kríž robí aj rôzne aktivity, propagujúce darcovstvo krvi. Prečo by mal človek zvážiť, že sa stane darcom?
Pretože pri darovaní krvi má človek veľmi podobný pocit, ako keď niekomu zachráni život prvou pomocou. Krv je nenahraditeľná a človek, ktorý daruje krv, tým nič nestratí, pretože sa stále obnovuje. A má to veľké výhody aj pre darcu, pretože pri darovaní je monitorovaný jeho zdravotný stav, akoby chodil pravidelne k lekárovi. Málokto to robí, lebo sa cíti zdravý. A pri darovaní krvi sa už veľakrát stalo, že sa našli nejaké odchýlky v zdravotnom stave. A práve preto, že sa našli takto skoro, sa dali okamžite vyliečiť.
Ako aktivity Červeného kríža poznačila pandémia COVID-19? Vrátili sa už do predcovidového normálu alebo priniesla aj niečo, čo pomohlo vašu činnosť zefektívniť a tak ste tieto zmeny ponechali?
Pandémia trochu rozšírila spektrum činností Červeného kríža, napríklad tým, že sme sa podieľali na testovaní, boli sme súčasťou mobilných odberových jednotiek. Keď sa rozbehlo očkovanie, pomáhali sme aj pri ňom. Nikdy predtým sme tieto veci nerobili, ale presne to je obrovské pozitívum Červeného kríža, že sme vedeli hneď zareagovať, sami si zohnať ľudí. V Banskej Bystrici dokonca územný spolok Červeného kríža zohnal mikrobus, ktorým chodili ľudí očkovať. Starali sme sa o ľudí v karanténe, podobne ako to robíme aj inokedy, keď dobrovoľníci chodia nakupovať starším ľuďom, ktorým s tým nemá kto pomôcť. Počas pandémie sme im často nechali nákupy pri dverách, aby sme sa nestretli a títo ľudia sa nebáli, že sa od dobrovoľníkov nakazia. Samozrejme, isté činnosti boli počas pandémie limitované – napríklad nemohli byť mnohé kurzy kvôli protipandemickým opatreniam. Niektoré veci sa dali spraviť virtuálne a mnoho vecí v komunikácii sa zefektívnilo. V čase pandémie som ešte nebol prezidentom, ale Slovenský červený kríž zaviedol napríklad stretnutia najvyššej rady online, pri ktorých sa vieme z celej krajiny spojiť cez internet. Prispôsobili sme sa, naučili sme sa nové veci a ukázalo sa, že dobrovoľníci aj profesionáli aj v týchto podmienkach hľadajú spôsoby, ako urobiť niečo dobré.
Lucia Hakszer
