Detských psychiatrov a psychiatričiek je na Slovensku akútny nedostatok. Problémy spôsobuje aj málo lôžok pre detských pacientov v tomto odbore. Detská psychiatrička, krajská odborníčka pre Prešovský a Košický kraj a hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre pedopsychiatriu, Terézia Rosenbergerová v rozhovore pre Zdravotnický deník hovorí, že pomôcť by mohla aj zmena v nastavení vzdelávania. „Ak by som mala takú moc, zaradila by som pedopsychiatriu ako samostatný jednosemestrálny predmet, už aj kvôli veľkému nárastu počtu pacientov. Myslím, že by takto rozšírené štúdium pomohlo aj mnohým budúcim pediatrom,“ tvrdí.
Slovensko má akútny nedostatok detských psychiatrov a psychiatričiek. Aká je podľa vás príčina tohto stavu?
Nedá sa jednoznačne určiť príčina tejto situácie. Detská psychiatria nie je jediný odbor, kde chýbajú odborníci. Nemáme detských neurológov, je málo hádam všetkých odborných lekárov. Za detskú psychiatriu hádam aj to, že jedna z troch lekárskych fakúlt na Slovensku nemá ani jedno výučbové lôžko. Košice ako druhé najväčšie mesto na Slovensku nemajú teda medikom možnosť ukázať detského pacienta. Odbor ako taký je náročný, nie je to len pacient ako objekt terapie. Je potrebná práca s rodičom, práca so školou, sociálnym prostredím, a ak by už všetko fungovalo, je tu rovesnícka skupina, sociálne siete a množstvo faktorov, ktoré sa podieľajú na vývine dieťaťa či na jeho psychickom stave.
Vidíte v poslednom období nejaké opatrenia napríklad zo strany ministerstva zdravotníctva, ktoré by aktuálny stav zlepšovali?
Za posledné obdobie minister Vladimír Lengvarský určil šesť nemocníc, kde je možné hospitalizovať akútne dekompenzovaných adolescentných pacientov vo veku od 16 rokov, čo je aspoň čiastočná pomoc v našej zlej situácií. Chystá sa vybudovanie a otvorenie detských stacionárov, aj keď podmienky pre ich vytvorenie sú pre mnohých záujemcov nie ľahko dosiahnuteľné. Toho, čo nám chýba, je však veľmi veľa.
Čo by podľa vás mohlo zlepšiť situáciu s nedostatkom detských psychiatrov a psychiatričiek?
Podarilo sa skrátiť predatestačnú prípravu, teda podmienky pre lekárov sa zlepšili, od tohto roku máme druhé výučbové stredisko, takže okrem Bratislavy sa môžu na atestačné skúšky pripravovať lekári aj v Martine, čo je hlavne pre východniarskych lekárov predsa len výhodnejšie z hľadiska dostupnosti. Lekári majú možnosť absolvovať zaradenie aj do rezidenčného programu, čo tiež môže pomôcť zlepšiť situáciu. Je však nevyhnutné aj na lekárskych fakultách hovoriť o detskej psychiatrii viac. Ak by som mala takú moc, zaradila by som pedopsychiatriu ako samostatný jednosemestrálny predmet, už aj kvôli veľkému nárastu počtu pacientov. Myslím, že by takto rozšírené štúdium pomohlo aj mnohým budúcim pediatrom. Veď mnoho chorôb a porúch je psychosomatických, hádam všetky somatické choroby, hospitalizácie majú veľký dosah aj na psychiku dieťaťa a celej rodiny.
Roky sa hovorí aj o nedostatku detských lôžok a aj stacionárov. Zlepšuje sa tento stav alebo stojíme stále na mieste?
Situácia s lôžkami sa roky nemení. Dúfam, že sa podarí vybudovať aspoň stacionáre, aj keď by sme mnohí privítali ešte jedno predĺženie termínu podania žiadostí a možnosť pripomienkovať podmienky otvorenia tak, aby sa rozšírila možnosť pre viac miest a nemocníc.
Nie je problém aj v tom, že máme nedostatok ľudí, ktorí by mali o štúdium zamerané na detskú psychiku záujem?
Mnohí študenti sa stretnú s detskou psychiatriou iba okrajovo, mnohí kolegovia z radu psychiatrov pre dospelých sú často nepripravení prijať nové poruchy zvlášť v adolescentom veku. Uvedomujú si závažnosť a náročnosť práce s takými deťmi, tak radšej od detí odchádzajú. Samozrejme, problémovou kategóriou sú rodičia. Často to vyzerá tak, že všetci majú vysokú školu rodičovskú, namiesto spolupráce sa denne stretávame s nespokojnosťou.
Ako vyzerala napríklad vaša cesta k voľbe špecializácie?
Viac menej som sa k pedopsychiatrii dostala úplne náhodou. Pôvodne som chcela pracovať na pediatrii, keďže miesto už nebolo, ponúkli mi perspektívu detskej psychiatrie. Po piatich rokoch na psychiatrickej klinike som nastúpila na detskú psychiatrickú ambulanciu a tam som dodnes.
Viaceré psychiatrické oddelenia hovoria, že pre nedostatok kapacít prijímajú len akútne stavy. Ako je to u vás?
V Košiciach je možné prijať iba adolescenta vo veku od 16 rokov. Ale viem, že pre nedostatok lôžok sú naozaj hospitalizácie na celom Slovensku veľmi náročné, deti musia odchádzať domov nedoliečené, tlak na lôžka je veľký, nikto si nedovolí neprijať suicidálne dieťa, len je ich tak mnoho, že obraty sú veľmi rýchle, nevyhnutné a mnohých pacientov zbytočne chronifikujeme.
Dostane sa v súčasnosti každé dieťa, ktoré to potrebuje, k detskému psychiatrovi?
Väčšina detí, ktoré niekto pošle či odporúča, sa dostane, aj keď čakacie doby sú veľmi dlhé. Stále je veľa detí, s ktorými nepríde nikdy nikto, alebo absentuje starajúca sa osoba, alebo takéto osoby nepripustia, že ich dieťa potrebuje psychiatra. Psychiatria je ešte stále stigmou a hanbou, rodičia sú často nekritickí, alebo aj oni majú problém a problém dieťaťa sa im nezdá dôležité riešiť.
Zomierajú dnes deti aj preto, že ich nevieme liečiť a nie je dosť kapacít, aby sme im poskytli pomoc?
Niekedy áno, nie však preto, že ich, ako hovoríte, nevieme liečiť. Niekedy je pridlhá čakacia doba, niekedy má dieťa veľmi závažný problém a nemáme ho kde liečiť. Z hľadiska bezpečnosti nie je možné na jedno malé oddelenie prijať nadmerne agresívne adolescentné autistické dieťa, adolescenta so závislosťou, alebo po pokuse o vraždu, či samovraždu, transgenderadolesceta spolu so malým dieťaťom s OCD, alebo úzkosťou. Bez ohľadu na šikovnosť lekárov nie sú podmienky na pomoc pre každé dieťa. Nemáme ani jedno lôžko pre závislosti, či látkové alebo nelátkové, nemáme ani jediné detenčné lôžko, pre celé Slovensko máme päť lôžok pre poruchy príjmu potravy. Nemáme izolované lôžka pre nadmerne agresívne deti a adolescentov.
Keď rodičia nenájdu pomoc na Slovensku, skúšajú to aj v zahraničí?
Neviem zhodnotiť celkom pravdivo, je veľa rodičov, ktorí hľadajú pomoc v Česku, Rakúsku, Maďarsku.
Aj v Českej republike je akútny nedostatok detských psychiatrov a psychiatričiek. Sú dôvody rovnaké ako u nás?
Samotný odbor je ťažký, náročný, vyžaduje veľkú empatiu, veľa síl.
Je odbor detskej psychiatrie dostatočne financovaný?
Štátny sektor má predpísané tabuľkové platy, súkromný je podľa slov kolegov ohodnotený málo. Pri tvorbe bodového hodnotenia sme kládli požiadavku na navýšenie pre náročnosť odboru, myslím, že takéto požiadavky nikto nevníma. Je rozdiel odobrať anamnézu od dospelého človeka a od autistu, je rozdiel vyšetrovať človeka, ktorý vie komunikovať a vyšetrovať autistické dieťa, alebo dieťa s mentálnym postihnutím, ktoré je agresívne.
S akými diagnózami sa v súčasnosti najčastejšie stretávate? S čím majú deti najväčší problém?
V súčasnosti so všetkým, výrazne sa navýšil počet detí s pervazívnymi, teda autistickými poruchami, deti so zmenenou sexualitou, detí so závislosťami, so samovražednými pokusmi, so sebaubližovaním. Je veľa porúch stravovania a veľa depresii.
Máte viac alebo menej pacientov ako v minulosti?
Rozhodne viac, počty sa nedajú porovnať.
Ako sa spektrum diagnóz zmenilo od vašich začiatkov?
Začínala som na ambulancii ešte za čias socializmu. Vyšetrili sme nejaké pomočovanie, poruchu správania pri takzvanej mentálnej retardácií, tiky, občas nejakú situáciu po rozvode, školský problém. Teraz už deti s tikmi a pomočovaním chodia iba okrajovo. Spektrum porúch je výrazne odlišné.
Ako sa zmenil sa duševný stav detí po pandémii?
Zmenil sa dosť výrazne. Narušili sa rovesnícke a sociálne vzťahy, deti sa prestali učiť, stratili záujmovú činnosť, mnohé nie sú schopné nastúpiť do školy, ostávajú doma, učia sa individuálne. Mnohé nie sú schopné dohnať medzery, lebo sa neučili, prerušili štúdium, ochoreli a prepadli závislostiam.
Môžu sa prejaviť psychické problémy u detí aj niekoľko rokov po pandémii?
Môžu.
Aké dlhodobé následky bude mať podľa vás pandémia na duševný stav detí?
Veľa detí prestalo mať záujem o rovesníkov, nevie zapadnúť do sociálnej skupiny, objavila sa vysoká miera agresivity, v zmysle ubližovania sebe, ale i okoliu. Mnoho detí stratilo pracovné návyky, prestalo mať záujem o vzdelanie a koníčky.
Aké máte v súčasnosti skúsenosti so závislosťami u detí?
Závislosti látkové, či konzum alkoholu, veľmi vážnym momentom je nízky vek detí, ktoré s konzumom začínajú. Viac dievčat ako chlapcov. Bežné je užívanie marihuany, experimentovanie so všetkými dostupnými návykovými látkami. Ale i nelátkové závislosti ako mobily, počítače, život v on-line priestore. Je ťažko povedať, čoho je viac.
Zmenilo sa spektrum závislostí u detí od vašich začiatkov?
Áno, kedysi to bol alkohol, cigarety, neskôr sa pridal durman, toluén. A teraz asi všetko.
Aká je podľa vás budúcnosť odboru detskej psychiatrie na Slovensku? Máte nádej, že sa to zlepší?
Verím, že áno. Hádam sa nájdu múdri a odvážni ľudia, aj ľudia, ktorí si musia uvedomiť, že z chorých, narušených, problémových detí nevyrastú zdraví dospelí. Že život nezačína tak, ako kážu knihy od 18 rokov, že to, čo sa pokazí v detstve, sa v dospelosti samo nenapraví.
Miroslav Homola
