Aj keby sa konečne podarilo postaviť univerzitnú nemocnicu na bratislavských Rázsochách, nevyrieši to problémy slovenského zdravotníctva a medicínskeho vzdelávania. Nutná je aj rekonštrukcia ďalších bratislavských nemocníc, ktoré vyzerajú oveľa horšie, ako mnohé nemocnice v regiónoch. V rozhovore pre Zdravotnický deník to povedal dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a prednosta V. internej kliniky Lekárskej fakulty a Univerzitnej nemocnice Bratislava Juraj Payer. Vysvetlil, prečo podľa neho viac slovenských medikov nezlepší situáciu v zdravotníctve a prečo toľko slovenských lekárov odchádza do Česka. Tiež porozprával o problémoch v komunikácii lekárov s pacientmi a starostlivosti o pacientov s raritnými diagnózami.
V novembrovej voľbe ste sa stali dekanom Lekárskej fakulty UK. Túto funkciu zastávate od februára a predtým ste boli prodekanom pre spoluprácu fakulty so zdravotnými zariadeniami. Ako aktuálne hodnotíte fungovanie fakulty a výučbu?
Myslím si, že vnútorne je fakulta nastavená dobre, pedagogický zbor aj nepedagogickí pracovníci sa snažia o to, aby sme učili čo najlepšie. Problémom a zároveň dôvodom, prečo som sa prihlásil do konkurzu na dekana, sú externé podmienky, od ktorých fungovanie fakulty závisí. Výrazne znižujú možnosti učiť tak, ako by sme si predstavovali.
Ktoré veci vám spôsobujú najväčšie problémy?
Na jednej strane máme jednoducho mnoho študentov. Je to dané historicky, sme najstaršia a najväčšia lekárska fakulta na Slovensku. Počet študentov narastá a snažíme sa reflektovať aj požiadavky štátu ho ešte zvyšovať. Na druhej strane sa výrazne zmenšujú výučbové priestory a možnosti výučby najmä klinických predmetov. Klinická výučba medikov sa vykonáva od tretieho ročníka, teda štyri roky, a to najmä v nemocniciach. Závisí nielen od pedagogických možností, ktoré sú samozrejme limitované, ale aj od priestorov nemocníc. Mnohé nemocnice, v ktorých sa realizuje, neboli koncipované ako klasické univerzitné nemocnice, prispôsobené na to kvantum študentov. Napríklad Nemocnica Ružinov bola kedysi nemocnica krajského typu, nemocnica na Antolskej v Petržalke rovnako. Druhá vec je, že sa výrazne zredukoval počet zdravotníkov, najmä stredného zdravotného personálu. Momentálne cítime aj odchody do nemocnice Bory. Zatvárajú a reprofilizujú sa viaceré oddelenia. Je výrazne menej dostupných lôžok, ako bolo povedzme pred 20-30 rokmi. A zároveň je podstatne viac študentov, čiže výučba klinických predmetov je najväčší problém, ktorý máme. Samozrejme ani podmienky výučby teoretických predmetov nie sú optimálne. Nie sme ani adekvátne prístrojovo vybavení. Je celá škála vecí, ktoré musíme spraviť, ale to najdôležitejšie je zabezpečiť čo najlepšie výučbu klinických predmetov.
Študenti teda môžu vykonávať odbornú prax len v univerzitných nemocniciach?
Keď učíme napríklad všeobecné lekárstvo, je veľmi žiadúce, aby študenti mohli chodiť aj do ambulancií všeobecných lekárov. Na ambulanciách sa však deje len veľmi malá časť praxe a treba povedať, že pre všeobecných lekárov je to aj zaťažujúce. Takýto lekár veľmi nemá záujem, aby mu tam prišli študenti, ktorí počas jeho ambulovania sedia a počúvajú. Momentálne rokujeme s Komorou zubných lekárov o praktickej výučbe v zubných ambulanciách. Verím, že táto možnosť nám pomôže, keďže zubné lekárstvo je špecifické. Po skončení všeobecného lekárstva človek ešte musí ísť do špecializačného štúdia a spraviť si atestáciu, tú však zubní lekári nepotrebujú. A myslím si, že o to viac by mali byť prakticky pripravení.
Aké sú v Bratislave možnosti praxe medikov?
Výučba sa robí v bratislavských nemocniciach, s ktorými má lekárska fakulta zmluvu. Univerzitná nemocnica Bratislava spája hlavné nemocnice, teda Kramáre, Ružinov, Petržalku a Podunajské Biskupice. Potom bývalá Detská fakultná nemocnica, dnes Národný ústav detských chorôb, tam sa tiež vyučuje a báda. Rovnako dôležité sú pre nás Národný onkologický ústav, Onkologický ústav svätej Alžbety, Národný ústav srdcových chorôb a Nemocnica Milosrdných bratov. Na ďalších pracoviskách, napríklad v Nemocnici svätého Michala, učí Lekárska fakulta Slovenskej zdravotníckej univerzity. Tá je menšia, ale s rovnakým programom ako na Univerzite Komenského. Dôležité bude aj to, ako budeme schopní výučbovo reflektovať Bory.
Okrem toho máme zazmluvnené nemocnice prakticky po celom Slovensku, tieto zmluvy sa týkajú letnej praxe. Radi by sme tieto nemocnice po celej krajine využívali aj na praktickú výučbu v šiestom ročníku. V tomto ročníku majú študenti základné predmety ako gynekológiu, internu a ďalšie, ktoré sa vyučujú v niekoľkotýždňových blokoch. Vieme si predstaviť, že by sa tá výučba mohla robiť povedzme v mieste bydliska študentov. Toto vnímam ako šancu, že každý ide do svojho regiónu, tam získa viac praxe a uvidí, ako to v regióne funguje. Je iné, keď sú v Bratislave desiatky študentov, ako keď sú v regióne možno traja alebo štyria. No nie je to možné realizovať živelne, ešte musíme zhmotniť, ako by to malo vyzerať, ktoré nemocnice a oddelenia sú na to vhodné. Súčasťou praktickej výučby sú vždy semináre a výhodou je, že cez covid sme sa naučili robiť všetko online, takže by nemal byť problém tieto semináre vykonávať na diaľku povedzme dvakrát týždenne. Na záver stáže by ešte mohli povedzme prísť na pracoviská do Bratislavy, ak sa tak garanti odborov rozhodnú. Dnes to využívame napríklad pre zahraničných študentov, z ktorých má veľká časť prax vo svojich krajinách. Je tu veľa Nemcov a Rakúšanov, ktorí prax vykonávajú v Nemecku a Rakúsku. U nás urobia len skúšky.
Z akých rôznych krajín pochádzajú zahraniční študenti na Lekárskej fakulte UK?
Nemecko, Rakúsko, Poľsko. Máme aj veľa Grékov a Cyperčanov, hoci predtým ich bolo viac. Nie je málo ani Slovákov študujúcich v angličtine. Potom pomenej študentov máme aj z iných krajín po celom svete. Španieli, Mexičania, občas príde niekto zo Spojených štátov alebo Spojeného kráľovstva, aj zo Škandinávie. Teraz sú však najsilnejšie skupiny, za ktoré sme veľmi radi, práve Nemci, Rakúšania a Poliaci. Minule som mal celý krúžok plný nemecky hovoriacich študentov.
Prijímať oveľa viac slovenských študentov nie je reálne
Čo budete ako dekan robiť inak ako váš predchodca profesor Juraj Šteňo?
Keďže som v tom období bol prodekanom, logicky sa hlásim ku kontinuite. No chcem zlepšiť otvorenosť fakulty, komunikovať s nemocnicami aj inými dôležitými predstaviteľmi na poli zdravotníctva a školstva. Tam cítim najväčší deficit, ale verím, že sa nám to podarí.
Aké zmeny chcete priniesť na fakultu v najbližšom čase? Respektíve, čo chcete rozvíjať?
Chcem pokračovať v tom, čo si myslím, že fungovalo dobre, a zaviesť aj nejaké inovácie. Ako som povedal, robíme všetko preto, aby škola bola oveľa otvorenejšia pre študentov. Tam máme pomerne veľké rezervy. Keď prichádzajú zahraniční študenti, chceme im viac pomôcť sa zaradiť. Tiež viac spraviť pre PR, pre vzťahy s médiami, ktoré dnes mladí ľudia veľmi silno vnímajú, aby sme sa naozaj uchádzali o tých najkvalitnejších absolventov stredných škôl. Vytvorili sme špeciálne oddelenie pre tieto veci a komunikáciu na sociálnych sieťach. Medikom v šiestom ročníku chceme pomôcť so zamestnaním. To sme doteraz vôbec nerobili. Chceme s riaditeľmi nemocníc z celého Slovenska nadviazať komunikáciu, aby sme vedeli, kde sú voľné miesta a tak. Dnes si študenti prax vybavujú sami, tak by sme chceli vytvoriť nejaký spoločný portál, kde by sme im vedeli pomôcť a urobiť čo najviac pre praktickú výučbu, lebo tá je pre nás kauzálna.
Tiež zlepšiť teoretickú výučbu, takisto to nie je ideálne. Predtým sme nemali najšťastnejšie vzťahy s niektorými výučbovými nemocnicami, ale verím, že sa to zlepšilo. Jednoznačne musíme ťahať za jeden povraz. Dlhé roky sme mali problémy vo výberových konaniach. Verím, že teraz sfinalizujeme nové zmluvy medzi univerzitnou nemocnicou a lekárskou fakultou. Veľmi pozitívne som vnímal, že som bol aj pri rozhodovaní o novej nemocnici na Rázsochách. Ak to bude v takej podobe, ako bola posledná verzia, ktorú som videl, z pohľadu lekárskej fakulty by jedna veľká funkčná univerzitná nemocnica bola veľmi dobrý základ. Rovnako musia byť zachované existujúce nemocnice a v nich vytvorené adekvátne podmienky pre pacientov a pre študentov. Máme veľmi slušný vedecký potenciál. Liečime, učíme, ale musíme robiť aj vedu, takže pedagóg by mal vedieť robiť všetky tri činnosti, medicínu, pedagogiku a vedu, súčasne. Aj vedu by sme mali robiť tak, aby sme sa vedeli porovnávať so svetom, nielen s inými pracoviskami na Slovensku alebo v regióne.
Čo všetko skúmajú vedecké tímy na vašej klinike?
Tím internej kliniky v Ružinove vyhral aj ocenenie, pri ktorom sme boli porovnávaní a s tímami, ktoré nerobia nič iné ako vedu. My žiaľ máme vedu skôr ako hobby, pretože pacienti a študenti majú vždy prioritu pred vedou. Ale som veľmi rád, že ju robíme na slušnej úrovni, venujeme sa napríklad kvalite kostí pri osteoporóze, ktorá je spôsobená rôznymi reumatickými alebo endokrinnými ochoreniami. Tiež máme jednotku klinického výskumu, ktorá je fokusovaná na oblasť kardiovaskulárnych chorôb. Nachádza sa vo Vedeckom parku Univerzity Komenského a prepája teóriu s praxou. Plus máme rôzne projekty v gastroenterológii a hepatológii. Žiaľ sme boli veľmi postihnutí koronavírusom, skoro dva roky sme mali iba pacientov s covidovou infekciou. Vtedy som navrhol, aby sme to skúsili nejako využiť aj vedecky. Začali sme sa venovať vzťahu vitamínu D a covidu u hospitalizovaných pacientov. To nám prinieslo tri veľmi kvalitné publikácie.
„Chceme sa porovnávať so svetom, nielen s inými pracoviskami na Slovensku.“
Spomínali ste Rázsochy. Vidíte reálne, že o niekoľko rokov bude táto nemocnica existovať a bude v nej možné vykonávať výučbu?
Pri tejto otázke sa musím odosobniť od môjho individuálneho pocitu a skepsy, lebo sa to rieši viac ako tridsať rokov a z Rázsoch sa stal sa určitý politický fetiš. Vždy sa k tomu snažím pristupovať nanovo, i keď ich nestaviame prvýkrát, ale pevne verím, že naposledy. Prvýkrát sú na to peniaze a treba veriť, že ich nejakým spôsobom budeme schopní minúť. I keď to bolo pod časovým stresom, čo je škoda, tentokrát sa mi javilo, že existuje naozaj konkrétna predstava. Dostal som prísľub, že nemocnica by mala mať v prvej fáze okolo 800 lôžok.To je veľmi dobrý predpoklad na vytvorenie univerzitnej nemocnice. Ale samo to nestačí. Hovorí sa, že niektoré iné nemocnice sa majú zavrieť – Kramáre, Staré mesto a Podunajské Biskupice, čo si neviem predstaviť. Jedine v prípade, že by sa reálne začala stavať aj ďalšia časť Rázsoch. Zatiaľ sa stále bavíme o schválenej prvej časti výstavby. Je dôležité, aby bola čo najväčšia, potom, keď už Slovensko bude musieť dať peniaze zo svojho, nie z európskych peňazí, sa bude lepšie stavať len nejaká menšia časť.
Taktiež musia byť zrekonštruované tie nemocnice, s ktorými sa do budúcnosti ráta, teda Ružinov a Antolská. Ja vnútorne nie som presvedčený, že je optimálne ďalšie nemocnice zatvoriť. Napríklad Staré mesto je jediná veľká nemocnica v centre mesta. Máme ju blízko pri škole a odohráva sa tam výučba. Bude to treba robiť veľmi citlivo. Čo sa týka toho, kedy budú Rázsochy postavené, podľa odhadov to bude trvať osem rokov. Preto som aj vo svojom programe ako dekan stanovil krátkodobé a dlhodobé ciele. Rázsochy sú dlhodobý cieľ. Aj keď dám preč skepsu a všetko pôjde, ako má, aj tak je osem rokov extrémne dlho. Aj dovtedy treba budovať lepšiu zdravotnú starostlivosť a lepšie podmienky pre pacientov, študentov aj celú spoločnosť, a nezameriavať sa len na Rázsochy.
Do akej miery podmienky na výučbu medikov ovplyvňuje financovanie vysokého školstva? Sú lekárske fakulty na Slovensku adekvátne financované?
Samozrejme, že nie sú a určite by to malo byť lepšie. Musím povedať, že naša fakulta má veľmi dobré a férové vzťahy s vedením Univerzity Komenského aj v rámci prerozdelenia zdrojov. Univerzita rozdeľuje prostriedky veľmi korektne podľa počtu študentov. Ale ekonomická kríza neobchádza ani vysoké školy a je pravda, že lekárske fakulty si veľmi pomáhajú prijímaním zahraničných študentov. Tí totiž za štúdium platia a to je jeden z dôvodov, prečo ich máme viac, ako by si niektorí ľudia predstavovali.
Koľko medikov ročne prijímate a koľko ročne vyštuduje?
Prijímame okolo 330 až 350 študentov a asi 300 z nich určite skončí, až taký veľký odpad študentov nie je. Tlak na prijímanie väčšieho počtu študentov je zle postavená požiadavka. Treba sa pýtať, prečo po štúdiu odchádzajú. My ako škola ani nemáme informácie, kde skončia. Toto trochu chýba, dozvedáme sa to len občas a neoficiálne. Na druhej strane musím povedať, že do nemocnice sa nám hlásia aj Slováci, ktorí vyštudovali medicínu v Česku. Aj ja mám na klinike aspoň štyroch. Týchto ľudí je však menej ako odchádzajúcich, celé je to dané podmienkami v nemocniciach.
Exminister zdravotníctva Vladimír Lengvarský a exminister financií Igor Matovič ohlásili, že lekárske fakulty na Slovensku majú prijímať viac slovenských študentov. Podľa predbežných informácií ich má byť budúci rok približne o 500 viac. Sľúbili navýšenie platieb za slovenských študentov. Ako sa to teraz vyvíja?
Aktuálne máme na Lekárskej fakulte UK asi 33 percent zahraničných študentov. Podobné snahy o prijímanie viacerých slovenských študentov tu už boli aj za predchádzajúcej vlády. Ale ako som povedal, hlavný problém sú podmienky v nemocniciach. Keď sa stále redukujú počty lôžok, nie je možné prijímať viac študentov. Vcelku legitímne bolo povedané „Dobre, tak miesto zahraničných prijímajte slovenských.“ Nespochybňujem, že to má svoju logiku, ale z viacerých dôvodov sa to nedá. Jednak sme to už spravili a keď prišla súčasná vláda, vyššiu platbu za nich ukončila. Optimisticky predpokladajme, že to sa už nezopakuje. Ale zahraniční študenti sú pre nás veľkým prínosom aj čo sa týka medzinárodného ratingu, stimulácie našich pedagógov k lepšej jazykovej výbave a komunikácii. V zahraničí sú inak vnímané fakulty, ktoré učia aj v cudzom jazyku. Študenti z Nemecka, Rakúska a Poľska, ktorých je v súčasnosti najviac, sú nároční a za svoje peniaze očakávajú kvalitnú výučbu, takže nás to ako fakultu obohacuje.
Samozrejme podobné požiadavky spolu s inými fakultami reflektujeme, ale číslo 500 je nereálne. Časy nie sú priaznivé a hovorili sme o tom, že by sme na Lekárskej fakulte UK každý rok počet študentov navýšili tak o 10, takže celkovo by ich bolo približne 50. Čo sa týka ponuky, že za takto prijatých slovenských študentov bude štát platiť toľko isto ako za zahraničných samoplatcov, trošku smiešne je, že toľko nedostaneme za gro slovenských študentov ale len za istú časť. Zatiaľ k tomu nič nové nevieme. Urobíme pre prijímanie slovenských študentov toľko, koľko budeme môcť, ale základ je, aby po štúdiu neodišli. Končí dosť študentov v slovenskom jazyku na to, aby tu bol dostatok lekárov. Ale treba sa postarať, aby tu ostali.
„Kým sa na Slovensku nedajú nemocnice a ambulancie do poriadku, lekári budú odchádzať.“
Prečo množstvo slovenských medikov odchádza študovať a mladí lekári pracovať do zahraničia, najmä do Česka? Ozývajú sa aj hlasy, že napríklad prístup starších lekárov k mladším je tam oveľa lepší.
To podľa mňa závisí od konkrétneho pracoviska. Myslím si, že napríklad u nás na klinike sme mali k mladým lekárom vždy dobrý prístup. Čo sa týka všeobecných dôvodov, prvým bol dlhé roky výrazný rozdiel vo finančnom príjme. Po minuloročných aktivitách odborárov sa s Českom alebo aj s Maďarskom a Poľskom relatívne vyrovnal. Samozrejme, s Rakúskom alebo Nemeckom sa to nedá porovnávať. Oveľa väčší problém je, že Česko dáva celkovo výrazne viac peňazí do zdravotníctva. Ja úplne chápem, že ľudia chcú robiť v kvalitnej nemocnici s dobrým prostredím a prístrojmi. Kým sa na Slovensku nedajú nemocnice a samozrejme aj ambulancie po tejto stránke do poriadku, lekári budú odchádzať.
Pretlak študentov
Viacerí predstavitelia odborných lekárskych spoločností Zdravotnickému deníku povedali, že mnohí lekári nedokážu empaticky komunikovať s pacientmi a v odbornej príprave tomu podľa nich nie je venovaná dostatočná pozornosť. Zameriavate sa na Lekárskej fakulte UK aj na školenie komunikácie s pacientom? Ako by to malo vyzerať?
Vnímam to obdobne. Keď som pri konkurze na dekana prezentoval, čo chcem spraviť, toto bol jeden zo silných motívov. Myslím si, že je vynikajúce mať všetko elektronicky a objektívne otestované a spracované, ale medicína je kontaktná. Pravda je, že pacient veľmi nedokáže posúdiť odbornosť lekára, ale cíti to, ako sa k nemu správa. Pre túto oblasť máme predmet, ale vyučuje sa len v nejakom treťom, štvrtom ročníku, a to je pomerne málo. Chcem, aby to bol jeden z nosnejších predmetov. Rovnako s lekármi aj so stredným zdravotným personálom treba pracovať aj po škole. Nejde len o komunikáciu s pacientom, ale aj zdravotníkov medzi sebou. Je to kruciálne. Na druhej strane musím povedať, že aj to, ako komunikujú mnohí pacienti so zdravotným personálom, je veľmi smutné.
Majú lekári aj ostatní zdravotníci v slovenských nemocniciach dobré podmienky na prácu?
Keďže stav mnohých nemocníc je zanedbaný, logicky tie priestorové podmienky nie sú také, aké by mali byť. Bratislava má ten hendikep, že sa tu nemohli čerpať eurofondy a väčšina nemocníc v regiónoch vyzerá lepšie ako nemocnice v Bratislave. Práve tieto podmienky, ktoré nezávisia priamo od lekárov, sa musia zlepšiť, aby ľudia neodchádzali. Ale ako ste načrtli, môžeme zlepšiť najmä tie vzťahy. Kolegyňa, ktorá je šiestačka a praxuje na internej klinike, mi hovorila, že chce u nás robiť. Som veľmi rád, že hoci je to ťažká robota, asi vidí, že sa tu nerobí zle.
Čo z pracovných podmienok konkrétne na vašej klinike vnímate ako dobré a čo by potrebovalo zlepšenie?
Určite by bolo treba zrekonštruovať oddelenia aj jednotku intenzívnej starostlivosti, sú tam rozbité dvere, zlé postele, spoločné toalety, trojlôžkové izby, čo už tiež nie je optimálne. Najťažšiu prácu majú zdravotné sestry alebo teda stredný zdravotný personál. Veľký rešpekt pred nimi, lebo voči nim sú tí pacienti najhorší, najviac si na nich dovoľujú. Rovnako by potrebovali rôzne pomôcky pre zníženie fyzickej záťaže. Tiež by bolo treba mať lepšie priestory na vedeckú prácu.
Ako hodnotíte, že ministerstvo zdravotníctva pozastavilo rezidentský program pre pediatrov aj všetky ostatné špecializácie okrem všeobecných lekárov pre dospelých a zakázali rezidentom mať domáce pracovisko v ambulanciách?
Do 1. februára, kým som sa stal dekanom, som bol predsedom akreditačnej komisie ministerstva zdravotníctva. Treba povedať, že ľudia si to trošku pletú. Koniec rezidentského štúdia neznamená, že skončilo špecializačné štúdium v danom odbore. Rezidentské štúdium je čosi ako štipendijný program ministerstva zdravotníctva, ktoré rezidentom niečo platí a tiež platí za nich vzdelávacím inštitúciám. Atestácia v pediatrii ďalej funguje aj mimo rezidentského štúdia, títo lekári sú zaradení na návrh zdravotníckych zariadení. To, prečo lekári v rezidentskom štúdiu nemali byť v ambulanciách, to nekomentujem, išlo o nejaké výhrady Lekárskeho odborového združenia. Každopádne špecializačné programy bežia ďalej, nie je pravda, že keď nie je rezidentské štúdium, tak nie sú žiadne.
Aj u vás na internej klinike učíte medikov. Ako vyzerá praktická výučba vnútorného lekárstva?
Máme tie isté problémy ako všetky ostatné špecializácie. Je tu 50 až 60 študentov na necelých 90 lôžok. Stále máme nejaké izby, ktoré sú rezervované pre pacientov s Covid-19. Je obrovský pretlak študentov na počet pacientov.
Vždy je súčasťou stáže praktická výučba plus na úvod teoretická príprava. Je to o tom, že študenti sú pri lôžku pacienta, kde si zopakujú svoje vedomosti, oboznamujú sa s anamnézou pacienta, fyzikálnymi vyšetreniami, diagnostickými a terapeutickými postupmi. Závisí to od konkrétneho ročníka, vnútorné lekárstvo sa vyučuje štyri roky, od tretieho do šiesteho ročníka. Chodia s pacientmi na vyšetrenia a v piatom a šiestom ročníku už niektoré vyšetrenia sami vykonávajú. Odbery sestričky robia ráno a stáže začínajú až neskôr, ale študenti u nás vždy majú ponuku, aby ráno prišli, videli, ako to funguje a naučili sa to robiť. Počas praxe veľa záleží na záujme študentov. Ja mám od tých, ktorí sú tu momentálne na praxi, pozitívne reakcie a myslím, že využívajú možnosti, ktoré klinika ponúka.
Na interne ležia pacienti, ktorí tam nepatria
Neuvažuje sa o zavedení obezitológie ako samostatného študijného odboru?
Nie. Vnímam to presne tak, ako som sa vyjadril v máji 2022. To, že niečo je frekventovaná choroba ešte neznamená, že na to musí byť špecializačný odbor. Obezitológia ako odbor nie je nevyhnutná, pretože je súčasťou špecializačného štúdia v diabetológii, endokrinológii aj v iných odboroch. Samozrejme sa objavujú nové informácie, existuje samostatná odborná spoločnosť pre obezitológiu, v rámci endokrinológie máme samostatnú sekciu pre obezitológiu a metabolizmus. To, že urobíte študijný odbor, ešte neznamená, že bude lepšia starostlivosť o pacientov. Oveľa dôležitejšie je, aby praktickí lekári a celá spoločnosť vnímali obezitu ako problém, ktorý sa má riešiť. Nejaké prevratné atómovky, ako sa teraz hovorí, v liečbe obezity nemáme. Teraz existujú nové terapeutické postupy, ktoré sú celkom úspešné v redukcii hmotnosti, no na druhej strane si pamätám aj staršie lieky, ktoré fungovali. Žiaľ po rokoch sa ukázali ich nežiadúce účinky.
Je na Slovensku dosť obezitológov?
Určite nie. No nie som presvedčený, že keby sa tento odbor študoval samostatne, zvýšilo by to ich počet. Obezitológia je extrémne tristná profesia a veľa lekárov jednoducho rezignuje. Je to boj na veľmi dlhé trate. Určite by v ňom veľa mohli urobiť pracovníci v oblasti verejného zdravotníctva, tiež ich však je málo. Myslím si, že základom povedomia o obezite je to, aby sa tomu venovali praktickí lekári, a reflektovať problém aj v rôznych ďalších odboroch.
Potom je tu dlhá debata, či sa majú hradiť lieky na obezitu zo zdravotného poistenia. Samozrejme, že si normálni ľudia povedia „Prečo by sme im mali hradiť ešte aj lieky? Nech nejedia.“ Ale veľa krajín túto liečbu hradí, pretože keď zredukujete obezitu, je aj oveľa nižšie riziko kardiovaskulárnych a onkologických chorôb. Pre spoločnosť je jednoduchšie a lacnejšie zasiahnuť už v prevencii. Myslím si, že farmakoterapia by nemala byť používaná už na začiatku procesu chudnutia.
Ako poskytovanie internej starostlivosti poznačila pandémia Covid-19?
Poznačila ho veľmi negatívne. Covid vždy vyhral nad takzvanou bielou medicínou. Iní ako covidoví pacienti sa odsúvali a vždy museli čakať. Preto potom prichádzali oveľa neskôr, v oveľa zanedbanejšom stave. Okrem toho odišlo veľa lekárov a sestier, ktorí už nezvládali covidovú prácu a neboli spokojní, že robia stále to isté. Bolo to ťažké a kým neprišlo očkovanie, aj zdravotníci mali strach. Covid stále ovplyvňuje zdravotnú starostlivosť, aj teraz máme na klinike okolo sedem covidových pacientov. Je trochu komické, že v nemocniciach stále máme vytvárať také isté podmienky, ako keď bol najsilnejší covid, ale bez toho, že by sa tomu okolie prispôsobovalo. „Vonku“ sa už nerobí vôbec nič.
Vy sa špecializujete na vnútorné choroby, endokrinológiu a tiež na osteoporózu a metabolické ochorenia kostí. Ako vyzerá váš pracovný deň? Čomu všetkému sa venujete?
V priemere pracujem takých 10-12 hodín. Ako prednosta kliniky chodím do roboty ráno o pol siedmej, máme ranné sedenie, vizity a rozdelíme si prácu. Stále sa snažím trikrát do týždňa ambulovať. Do toho prichádza množstvo pedagogických povinností a odkedy som dekanom, pribudlo množstvo ďalších aktivít. Okrem toho mám povinnosti v odborných spoločnostiach, na ministerstve zdravotníctva a tak ďalej. Ale mňa to baví, keby nie, tak by som to nerobil.
„V univerzitnej nemocnici robíme všetko, čo iné nemocnice, a k tomu aj špecializované výkony. Ľudí, ktorí potrebujú tieto výkony, však potom nemáme kde hospitalizovať.“
Akých pacientov na klinike ošetrujete?
Liečime pacientov s internými chorobami, teda sú to najmä pacienti s akútnymi kardiovaskulárnymi problémami. Každý deň implantujeme aspoň dva, tri kardiostimulátory. Tiež sú tu onkologickí pacienti, ľudia s gastrointestinálnymi problémami, cukrovkou, obličkovými zlyhaniami. Máme veľmi veľa starých pacientov, pretože na Slovensku žiaľ dobre nefunguje geriatrická starostlivosť a oddelenia pre dlhodobo chorých. Zažívam veľmi veľa pacientov, ktorí ani vyslovene nepotrebujú urgentnú kvalifikovanú starostlivosť vo vnútornom lekárstve. Keď ich nevieme niekam odsunúť alebo zabezpečiť následnú starostlivosť, nevieme dobre prijímať nových akútnych pacientov a venovať sa vysoko špecializovanej starostlivosti. Z môjho pohľadu sú to rôzne ochorenia hypofýzy, ťažké metabolické ochorenia kostí. Máme tu reumatologické centrum pre biologickú liečbu, pacientov so systémovými ochoreniami. Tiež veľké gastroenterologické centrum, ktoré sa venuje nešpecifickým zápalom čreva, pečeňovým ochoreniam. Chceli by sme robiť oveľa viac tejto špecializovanej práce, ale sme veľmi limitovaní. V zahraničí je normálne, že univerzitná nemocnica nerobí automaticky aj ten úplný bazál. My však robíme všetko, čo robí ktorákoľvek iná nemocnica na Slovensku a k tomu máme robiť aj špecializované výkony. Problém je, že ľudí, ktorí potrebujú tieto výkony, zvyčajne nemáme kde adekvátne hospitalizovať, lebo tu máme pacientov, ktorí by nemuseli byť hospitalizovaní na našej klinike.
Možno týmto interným ochoreniam predchádzať? Ako?
Sú to všeobecne známe preventívne opatrenia. Základom je dobrý životný štýl, primeraná hmotnosť, nefajčenie, korigovaný príjem alkoholu, no samozrejme jednotlivé choroby majú svoje špecifiká.
Na klinike ošetrujete aj pacientov so zriedkavými chorobami. Akými napríklad?
Máme centrum pre ťažké imunologické ochorenia, rôzne autoimunitné a zápalové ochorenia. Zabezpečujeme aj liečbu, ktorá je veľmi náročná a iba na výnimky. Je tu zopár veľmi raritných kostných a endokrinných ochorení. Diagnostika a starostlivosť o týchto pacientov je veľmi náročná. Rovnako aj administratívne podmienky a komunikácia s poisťovňami.
Ako sa takéto ochorenia diagnostikujú?
Ako ktoré. Väčšinou sa diagnostikujú už v detstve vyšetrením rôznych genetických parametrov z krvi. Časť týchto ochorení žiaľ nemá liečbu, tí pacienti sú na tom najhoršie. U časti z nich vieme aplikovať rôzne látky, ale väčšinou sú tieto lieky veľmi drahé a nie sú v kategorizácii, takže treba dlho negociovať s poisťovňou.
Dokážu sa pacienti so zriedkavými chorobami orientovať v systéme? Vedia, kam sa majú obrátiť?
Väčšinou je pacient dieťa, ktoré diagnostikuje pediater a ten ho potom ďalej odovzdáva ďalším špecialistom.
Majú slovenskí pacienti k dispozícii inovatívnu a biologickú liečbu?
Majú. Samozrejme nie je to ideálne, ale vo viacerých segmentoch je dostupná veľmi dobrá liečba. Aj v iných je snaha o to, aby bola k dispozícii.
Ako vo vašom odbore fungovala a funguje telemedicína?
Počas pandémie som to robil tak, že som ambuloval a potom sme so sestričkou ešte dorábali telemedicínu. Stále jej robíme veľa. Veľmi to pomáhalo najmä počas silných vĺn covidu, ale to sa dá urobiť len u ambulantných pacientov. Keď príde niekto, kto si vyžaduje akútnu pomoc, tak vám telemedicína nepomôže.
Ako ste spomínali, mnohé interné ochorenia sa diagnostikujú v detskom veku. Ako spolupracujete s detskou internou klinikou v Národnom ústave detských chorôb?
Ja ako endokrinológ som od nich vždy prevzal najmä tie raritnejšie prípady, ktoré liečili. Máme veľmi dobrú spoluprácu predovšetkým v starostlivosti o závažnejšie stavy.
Lucia Hakszer
