Práca zdravotnej sestry je o uspokojovaní všetkých biologických, psychologických a sociálnych potrieb pacienta. Veľmi špecifická je úloha sestry na akútnom a navyše detskom oddelení.
„Je to starostlivosť o kriticky choré deti, čiže ten rozmer akútnosti je prvoradý. Musíme postupovať podľa priorít, čiže zaisťujeme v prvom rade životné funkcie a asistujeme lekárom pri život zachraňujúcich úkonoch. Následne prichádzajú na rad všetky ostatné potreby pacienta, ktoré má sestra uspokojovať,“ priblížila pre Zdravotnický deník vedúca sestra Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny (DKAIM) v Národnom ústave detských chorôb (NÚDCH) na bratislavských Kramároch Alexandra Valovič.
V lôžkovej časti kliniky pracuje 40 sestier, ktoré sa striedajú v zmenách po 12 hodín. Okrem toho je na klinike 20 anestéziologických sestier, ktoré spolu s lekármi – anestéziológmi uspávajú pacientov pri operáciách. Pracujú 8 hodín denne. Klinika má aj ďalší zdravotnícky personál, spolu 8 praktických sestier a sanitárov.
Súčasťou práce sú aj výjazdy takzvanej Mobilnej intenzívnej jednotky DKAIM. 24 hodín denne je k dispozícii výjazdový tím pre transport novorodencov v inkubátoroch, ktorý tvorí sestra a lekár. Výjazdový tím je vopred určený na každý deň, pričom ide o jedného lekára a dve sestry, ktoré sa vymenia po 12 hodinách. Zo 40 sestier na klinike je výjazdových 8. „Počas dňa alebo noci sa starajú sa o pacientov na klinike, ale v prípade výjazdu sa zbalia a utekajú,“ hovorí vedúca sestra. Takéto fungovanie nie je vôbec ideálne, keďže výjazdy sú po celom západnom Slovensku a sestra alebo lekár potom môžu chýbať na oddelení. Výjazdový lekár tiež pomáha ďalším, ktorí majú na klinike službu, pacientov prijíma, prekladá medzi rôznymi oddeleniami a dekurzuje, teda vytvára denné záznamy ako súčasť chorobopisov.
„V minulosti sme mali aj vlastnú sanitku, ale teraz vždy musíme čakať na jej pridelenie z krajského operačného strediska. Tiež by sme chceli, aby sa to zmenilo, fungovali by sme samostatne a pacient by nemusel čakať,“ popisuje problémy Alexandra.
Mohlo by vás zajímat
Sanitka môže priviesť hocikoho
Sestry na DKAIM nepotrebujú žiadne špeciálne vzdelanie oproti kolegyniam a kolegom z iných pracovísk. „Môžu sem nastúpiť rovno po škole a tu prejdú adaptačným procesom. Môže trvať rok aj dlhšie, kým je sestra schopná samostatne fungovať, pretože táto klinika patrí medzi technicky a ošetrovateľsky náročnejšie,“ tvrdí Alexandra. Po istom čase si tam však sestry môžu urobiť aj špecializáciu.
Činnosti, ktoré sestry vykonávajú, sú uvedené v zákone, respektíve v špecializačnej vyhláške o rozsahu ošetrovateľskej praxe. Pri pomoci pacientom totiž nesmú prekračovať svoje kompetencie. „Nemôžeme napríklad ordinovať lieky na vlastnú päsť. Vieme napríklad určitými spôsobmi zaistiť priechodnosť dýchacích ciest, pomôckami ako sú airway, maska či ambuvak. Pokiaľ je dieťa v kontinuálnej resuscitačnej starostlivosti, teda kontinuálne na tých istých liekoch, aj s tým vieme nejakým spôsobom pracovať,“ hovorí vedúca sestra. „V Česku existuje protokolizovaná terapia a sestry majú kompetencie trochu rozšírené v tom zmysle, že si terapiu a dávky riadia v nejakom rozmedzí podľa ordinácie lekára. Určite by to bolo prínosom aj u nás,“ myslí si Alexandra Valovič, „Lekár je totiž často v službe sám na všetkých pacientov, takže toho má dosť a pomohlo by to aj jemu.“
Doplnila, že každý deň do 15-tej hodiny je na klinike 5 až 7 lekárov, potom však na každú z dvoch strán kliniky len jeden a k tomu ešte jeden výjazdový. V jednej službe je približne 8 sestier, pričom každá má prideleného konkrétneho pacienta, na ktorého dáva pozor. To je odlišné od práce na iných klinikách a oddeleniach. Tento rok na DKAIM nastúpili štyri sestry, ktoré predtým pracovali na iných klinikách. Rôznymi oddeleniami však sestry prechádzajú už počas praxe v rámci štúdia. „Každý študent alebo študentka už počas štúdia spozná intenzivistické, chirurgické oddelenia, ambulanciu a ďalšie,“ hovorí Alexandra. Na DKAIM pracuje deviaty rok a na kliniku nastúpila rovno po škole.
Rovnako jej kolegyňa Kristína Kmeťová, ktorá tu pracuje 7 rokov. „Na detské oddelenia sme počas štúdia chodili minimálne, no viem prácu tu porovnať so starostlivosťou o dospelých,“ hovorí Kristína. Podľa nej sú rozdiely predovšetkým v prístupe. „Deti sú citlivejšie ako dospelí, potrebujú pohladenie, stálu starostlivosť a prítomnosť rodičov,“ spresnila. „U dospelých som zažila jednu sestru na 20 pacientov na oddelení, tu na áre (familiárny názov pre DKAIM, poznámka redakcie) má jedna sestra jedného, maximálne dvoch pacientov a striedame sa pri ich lôžkach. Keď ale príde sanitka a prijímame nového pacienta, sme pri ňom všetky. Je to skupinová robota, úplne iná ako na inom oddelení,“ tvrdí Kristína.
Kornélia Nuttová donedávna pracovala ako sestra na neurologickej klinike pre dospelých a súhlasí, že práca na áre je úplne iná. „Neurológia je tiež akútne oddelenie, ale tam sme mali prevažne svojich neurologických pacientov a cievne príhody. Sem prichádzajú úplne rozličné diagnózy – neurologické, chirurgické aj iné. Sanitka môže priviesť hocikoho,“ hovorí Nela.
Deti sa uzdravia oveľa lepšie ako dospelí
Práca na DKAIM je teda aj pre zdravotníkov stresujúcejšia ako inde. „Nie je to pre každého. Život pacienta je ohrozený a treba rýchlo reagovať. Lekár nie je vždy hneď k dispozícii, tak sestra musí napríklad aplikovať kyslík, spraviť život zachraňujúce úkony a stanoviť si priority. Niekoho ten stres ochromí a niekoho naštartuje. Boli tu sestry, ktoré táto práca veľmi zaujímala, vyskúšali si ju, ale žiaľ zistili, že to nie je pre ne,“ rozpráva vedúca sestra Alexandra. „Ďalší faktor je, že sme detská klinika, teda poskytujeme starostlivosť deťom, ktorým zlyhávajú životné funkcie. Pozerať sa na trpiace dieťa neustojí každý. Vyžaduje si to istú povahovú výbavu a dobrú psychohygienu,“ upozorňuje. Ak je dieťa pri vedomí a nemôže pri ňom byť matka alebo otec, práve sestra mu musí empatickým prístupom nahrádzať rodiča.
Aj zdravotnícky personál dokáže veľmi zasiahnuť, keď pacient zomrie. „Smrť je prirodzená súčasť života, ale pri deťoch prirodzená nie je a je to veľmi smutné, keď odchádza tak mladý život a my už nevieme pomôcť. V minulosti sestry aj z nášho pracoviska odišli kvôli neschopnosti vyrovnať sa s utrpením a smrťou detských pacientov,“ konštatuje Alexandra. Tvrdí, že zvládať úmrtie pacienta zdravotníkov nikto nenaučí a musia mať vlastné stratégie psychohygieny. „K dispozícii je aj nemocničný psychológ ale pokiaľ mi je známe, sestry ho využívajú minimálne,“ dopĺňa.
V práci však vidia aj veľa pekných momentov. „K dieťaťu zdravotníci pristupujú s veľkým rešpektom. Dieťa nie je malý dospelý, inak reaguje na liečbu a je anatomicko-fyziologicky odlišné. Ale deti majú omnoho väčšiu regeneračnú schopnosť ako dospelí,“ hovorí Alexandra s tým, že sestry a lekári u detí naozaj vidia význam svojej práce. „Je úžasné, keď sa deti vystrábia z problémov a rodičia nám dajú vedieť, ako sa majú, posielajú nám fotky a píšu ďakovné listy. Keď nás pacienti kontaktujú aj po rokoch, prídu sa ukázať a sú bez deficitov alebo len so slabým deficitom,“ usmieva sa Alexandra. Súhlasí s ňou aj sestra Nela: „Deti sa veľmi rýchlo zregenerujú. Dokážu sa dostať aj z ťažších stavov ako dospelí.“
„Najmä u malých detí vidíme, že dieťa nemá negativistický prístup ako dospelý, a práve to je na práci s deťmi pekné. Dieťa reaguje na to, čo je tu a teraz a nerieši, čo bolo a čo bude,“ porozprávala sestra Alexandra pre Zdravotnický deník. Na klinike pracujú aj psychológovia a rovnako sú jej súčasťou hračky či televízory poskytnuté ako dary od rôznych organizácií, aby sa deti vedeli zabaviť.
Bitka o sestry
Bratislavské DKAIM je dobre prístrojovo vybavené a chystá sa tiež vybudovanie nových moderných priestorov, pretože oddelenie musí držať krok so svetovými trendami v intenzívnej starostlivosti. Najväčší problém sestry vidia v celom zdravotníckom systéme a veľkom nedostatku zdravotníkov. „Aby sa zachovala prevádzka oddelení, sestra musí často robiť aj iné činnosti – nahrádza sanitárov a upratovačky a tým pádom sa nemôže naplno venovať pacientovi. Je nemysliteľné, aby jedna alebo dve sestry mali na starosti 20 pacientov,“ podotkla Alexandra Valovič, „Je to nepríťažlivé povolanie, ktoré nemá v spoločnosti dobrý štatút. Ľudia si často ani nevedia predstaviť, o čom je práca sestry.“
Hoci platové podmienky nemocničných sestier sa minulý rok trochu upravili, pozícia sestry je stále v spoločnosti zaznávaná a záujem o štúdium ošetrovateľstva nestúpa. Predtým zdravotnej sestre stačilo mať strednú zdravotnícku školu, no od roku 2004 sestra musí mať bakalársky titul. Absolvent alebo absolventka stredoškolského štúdia sa nazýva praktická sestra (predtým zdravotnícky asistent). Vysokoškolský odbor ošetrovateľstvo je možné študovať na deviatich vysokých školách na celom Slovensku, pričom jednou z najväčších je Slovenská zdravotnícka univerzita. Tá každoročne vyprodukuje 20 až 30 absolventov tohto odboru. To je veľmi málo a nepokryje to potreby zdravotníckych zariadení.
Podľa Alexandry personálnym obsadením bratislavských nemocníc zamávala novootvorená súkromná nemocnica Bory. „Z našej kliniky zamestnanci neodišli, ale z okolitých veru hej,“ hovorí vedúca sestra DKAIM. „V Boroch ponúkajú lepšie platy a podchytia si sestru napríklad aj tým, že už počas štúdia jej poskytujú štipendium. Viem, že takéto snahy mal aj Národný onkologický ústav,“ dodala. Podľa nej v hlavnom meste nastáva bitka o sestry.
Komora sestier nedávno poukázala na to, že zvyšovanie miezd podľa odpracovaných rokov, zavedené tento rok, naráža na množstvo problémov, napríklad započítavanie praxe sestry len v zdravotníckom zariadení a nie napríklad v sociálnych zariadeniach.
„Povolanie je stále podhodnotené. Platy extrémne nerástli, bolo to len v desiatkach eur. Možno sa zlepšilo to, že sestry v menších mestách sa dotiahli na nás v Bratislave,“ vysvetlila Alexandra. V Bratislave sú však zároveň vyššie náklady na život. Napríklad v USA je povolanie anestéziologická sestra v každoročných rebríčkoch najobľúbenejších alebo najprestížnejších povolaní v prvej päťke a je aj adekvátne ohodnotené. „U nás si sestra dokáže zarobiť na životný štandard, ale vždy to závisí od počtu nočných služieb a pracovných víkendov. Strávi tu toľko času, že keď si to rozpočítate na hodinovú mzdu, tak je to úplný priemer,“ zhodnotila Alexandra.
Deti majú mať pri sebe rodiča
Vo svete sa pomaly stáva štandardom a aj v Charte práv dieťaťa je zahrnuté, že dieťa má právo na stálu prítomnosť rodiča počas hospitalizácie (informovali sme o postoji slovenských zákonodarcov k tejto veci). „Snažíme sa chartu práv dieťaťa dodržiavať aj u nás a privolávať rodičov ku všetkým zdravotným úkonom. Ak chcú, môžu byť napríklad aj pri resuscitácii,“ priblížila vedúca sestra DKAIM s tým, že priestorové možnosti oddelenia sú limitujúce, ale po rekonštrukcii a prístavbe v najbližších rokoch by sa to malo zmeniť. „Máme prisľúbenú stavbu chirurgicko-intenzivistického pavilónu, kde by mala byť možnosť, aby rodič zotrval s dieťaťom dlhšie. V súčasnosti na klinike nemáme boxový systém, ktorý chráni dieťa aj z hľadiska prenosu infekcií a prítomnosť rodiča je nezávadná. Máme sálový systém, takže deti ležia vedľa seba oddelené plentami. Sú tu isté návštevné hodiny a snažíme sa rodičom vychádzať v ústrety, aby pri dieťati mohli byť napríklad, keď zaspáva. Treba však brať do úvahy aj stav ostatných pacientov. Tým, že všetci sú spolu v jednej veľkej miestnosti, pri príjme náročného pacienta, na ktorom spolupracujú aj štyri sestry a lekári, musia návštevy na nejaký čas odísť,“ povedala Alexandra. „Robíme to kvôli súkromiu pacientov, ale aj kvôli bezpečnosti návštevníkov, keďže vykonávame napríklad röntgenologické vyšetrenia na posteli,“ vysvetlila sestra.
Počas pandémie Covid-19 boli návštevy na základe nariadení ministerstva zdravotníctva a hlavného hygienika, ako aj hlavného hygienika NÚDCH zakázané. Podobné opatrenia sa v nemocniciach robia napríklad počas chrípkovej sezóny. Taltiež bola počas pandémie jedna strana kliniky celá vyčlenená pre covid-pozitívnych pacientov. „Museli sme sa tomu prispôsobiť a aj personál sme mali rozdelený. Medzi covid-pozitívnymi pacientmi boli aj ventilačne zlyhané deti, ale určite sa to nedá porovnať s počtom a stavom dospelých pacientov,“ povedala Alexandra. Deti s covidom potrebovali nemocničnú starostlivosť najmä pokiaľ mali aj nejaké pridružené ochorenia a väčšinou boli hospitalizované len pár dní. „Jedno dievčatko tu ležalo dlhšie a potom aj zomrelo. Malo však veľmi závažné vrodené vývojové vady,“ hovorí sestra. Pre zdravotníkov bola podľa nej covidová práca náročná najmä preto, lebo sa museli obliekať do nepriedušných ochranných overalov a byť v nich asi šesť hodín. V iných nemocniciach to bolo aj dlhšie.
Najčernejší humor
„Práca na DKAIM na Kramároch je veľmi pekná aj preto, lebo je tu dobrý kolektív sestier aj lekárov a vieme sa na seba navzájom spoľahnúť. Takéto stresové oddelenie však nie je pre každého a myslím si, že keď človek príde do určitého veku, tak napríklad akútne nočné sú preňho naozaj zaťažujúce. Neskôr sestry prechádzajú na pokojnejšie oddelenia alebo do ambulancií. Tu majú najstaršie sestry okolo 50 rokov,“ priblížila Alexandra. V kolektíve podľa nej vznikajú priateľstvá, kolegyne a kolegovia spolu trávia čas aj mimo práce. „Tým, že sú tu časté aj kritické situácie, musíme spolupracovať. Dosť to stmeľuje, hoci samozrejme žiadny kolektív nie je dokonalý. Ale musíme sa na seba spoľahnúť a pomáhame si,“ hovorí. „Mladé dievčatá, ktoré k nám nedávno prišli majú 22 až 25 rokov a chodia spolu napríklad na chaty. Predtým, keď sestry vychádzali zo stredných škôl, mali pri nástupe do praxe 18, 19 rokov, čo nebolo veľmi dobré, lebo to boli skoro deti. A často nezvládali konfrontáciu s ťažkými životnými situáciami pacientov,“ tvrdí Alexandra.
Sestry a ďalší zdravotníci na áre majú podľa nej najčernejší humor. „Pre človeka zvonka to môže byť až morbídne. Ale aj to je spôsob, akým zo seba vyplavujeme stres. Nevysmievame sa pacientom, ale srandujeme aj o kritických veciach,“ usmieva sa Alexandra.
K tomuto povolaniu môžu ľudí viesť rôzne pohnútky a rozdiely sú aj medzi sestrami na DKAIM. Kristína Kmeťová hovorí, že od malička vedela, čo chce v živote robiť. „Moja mama je zdravotná sestra a vyrastala som v tom. Pracovala na oddelení, ktoré sa venuje patologickým novorodencom a ja som tam aj praxovala počas štúdia. Od začiatku som vedela, čo chcem robiť,“ tvrdí. Aj Nela Nuttová k práci sestry inklinovala od detstva. „Z neurológie na DKAIM som prešla, pretože som chcela zmenu. Dostala som sa sem úplnou náhodou a som spokojná. Táto práca je veľmi zaujímavá,“ hovorí.
V Alexandrinom prípade bola voľba sesterskej profesie spontánne rozhodnutie. „Ja ani nikto z rodiny nemáme ani strednú zdravotnícku školu. Chodila som na gymnázium a zaujímala som sa o zdravie a medicínu, no začala som študovať neskôr. Takže štúdium medicíny mi prišlo príliš dlhé. Keď bola možnosť študovať tri roky a byť sestrou, išla som na ošetrovateľstvo a veľmi ma to chytilo. Nakoniec som potom študovala viac ako osem rokov, lebo ma to bavilo a v tomto povolaní sa musíte aj zo zákona vzdelávať stále,“ rozpráva.
Brat alebo sestričiak?
Zdravotné sestry sú zväčša ženy a tie tvoria aj väčšinu sesterského kolektívu na DKAIM. Momentálne tam ako sestry pracujú dvaja muži, plus jeden muž ako praktická sestra.
„Už názov sestra evokuje ženský rod. Volajú ich všelijako, brat, sestričiak, ale stále je to sestra, aj keď je to muž,“ vysvetľuje Alexandra. Takto sa povolanie nazýva aj v zákone. Konkrétne na DKAIM už dlho neprišli žiadni noví muži-sestry, no prítomnosť tých dvoch podľa Alexandry medzi toľkými ženami zlepšuje atmosféru. „Pozerajú sa na niektoré veci ináč a zároveň sú nám oporou, pretože vedia pomôcť s technikou aj silovo. Máme tu novorodencov, ktorí majú 3 kilá, ale aj 120-, 140-kilových pacientov. Pri polohovaní a hocijakej manipulácii chlapa veľmi oceníme,“ pripomína. Ale nezabúda dodať, že sestrám s týmto pomáhajú aj lekári DKAIM. Medzi nimi je mužov viac.
„Myslím si, že muži majú miesto aj medzi sestrami a sú veľmi prínosní. Naši chlapi vedia zachovať chladnú hlavu, sú pokojní a keď niečo intenzívne prežívame, stabilizujú nás,“ chváli mužských kolegov vedúca sestra. Na otázku, ako do profesie prilákať viac mužov, žartom odpovedá: „Teraz som videla nové uniformy navrhnuté pre sestry, touto cestou to zrejme nepôjde.“ Myslí si, že je škoda, že v spoločnosti je nízke povedomie o celom ošetrovateľskom povolaní.
Martin Repta pracuje ako sestra na DKAIM už 25 rokov. Byť muž sestra sa podľa neho až tak nelíši od toho, keď je sestra žena. Súhlasí že výhodou pre mužov je fyzická sila, najmä pri polohovaní pacientov. „Môže to byť aj opora pre rodičov, keď vidia, že túto prácu nerobia len dievčatá, ale aj chalani. Na západe je to už úplne bežné. U nás skôr rarita, chlapci idú skoro všetci robiť na záchrannú službu,“ tvrdí Maťo. Sám robil aj na záchranke. „Je také chalanské voziť sa v sanitke. No vždy som chcel ísť na áro. Potom som bol istý čas na záchrannej službe, ale potom som sa sem vrátil.“
Tvrdí, že už ani nevie, prečo sa pre prácu sestry rozhodol, no je v nej spokojný. „Nenapadá mi nič, čo sa mi na práci nepáči. Človek to asi musí brať tak, že to nie je ani tak zamestnanie, ako skôr pomoc ľuďom. Treba to robiť srdcom a nie z nanútenia,“ zhodnotil Maťo. Na otázku, prečo by sa muž mal rozhodnúť ísť robiť sestru, so smiechom odpovedá: „Lebo bude stále medzi dievčatami. Začína to už zdravotnou školou, kde sú samé mladé pekné dievčatá. A potom hlavne má istotu zamestnania. Keď niekto nevie veľmi robiť s počítačmi, nechce robiť nejakú špinavú robotu a chce byť aspoň sčasti nápomocný, toto je super.“
Dvaja muži-sestry z DKAIM spolu s ďalšími troma ženskými kolegyňami sú zároveň sestry a záchranári. „Štúdium nie je súbežné, vyštudovali ošetrovateľstvo a následne vyštudovali odbor urgentná zdravotná starostlivosť, teda trojročné bakalárske štúdium,“ vysvetlila pre Zdravotnický deník vedúca sestra Alexandra. „Všetky výjazdové sestry toho času pracujú len u nás, nepracujú na záchranke.“
Prečo byť sestrou?
Pre mladých ľudí by podľa Alexandry na práci sestry mohlo byť lákavé to, že naozaj vnímajú jej prínos a cítia sa užitoční. „Väčšinou vidíte okamžitý efekt v zlepšení niečieho zdravia. Deti sú navyše veľmi vďačné,“ hovorí. A prečo nejsť za lekára ale za sestru? „Je tu väčší kontakt s pacientom a niektorí vám prirastú k srdcu. Výhodou je aj menej administratívnej práce,“ poznamenala Alexandra. Sestra má navyše podľa nej oproti lekárovi viac možností v tom, že keď si lekár spraví atestáciu v jednom odbore, už robí len v tom. Sestra vie špecializáciu ľahšie zmeniť. Zdravotníci podľa nej nemajú čas a priestor prezentovať sa na nejakých kariérnych festivaloch, no povzbudzuje mladých ľudí, ktorí uvažujú o práci sestry, aby sa prišli pozrieť aj na Detskú kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny v NÚDCH. „Lebo ako ináč sa dostaneme zo zlej situácie v zdravotníctve ako s pomocou nových mladých ľudí?“ pýta sa vedúca sestra DKAIM.
Lucia Hakszer
