Vďaka zamestnaniu môžu ľudia s mentálnym postihnutím žiť samostatnejšie a aktívnejšie

Už päť rokov sa ľudia s mentálnym postihnutím učia novým pracovným zručnostiam v Centre Bivio v bratislavskej mestskej časti Rača. Ide o unikát na Slovensku – hotel s reštauráciou a práčovňou, v ktorom sú títo ľudia zamestnaní a zároveň sa tu aj zaúčajú na rôzne pracovné pozície. Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím ho vnímajú ako nádej pre lepšiu budúcnosť svojich detí. Práve ony totiž čelia mnohým predsudkom o tom, že nie sú schopné pracovať a stačí, keď budú sedieť doma a poberať sociálne dávky.

Inovatívny sociálny projekt Bivio, ktorý otvorilo v roku 2018 Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím (ZMPM) v SR, ukazuje, že ak sa týmto ľuďom poskytne dostatočná podpora a dôvera, tak sú spoľahlivými a lojálnymi zamestnancami. Vďaka práci môžu ľudia s mentálnym postihnutím získať nielen finančnú nezávislosť. Zamestnanie im prináša množstvo sociálnych kontaktov, môžu žiť aktívnejší život a majú šancu posilniť svoju celkovú samostatnosť. „Mladí dospelí ľudia s mentálnym postihnutím, absolventi praktických škôl, si často na Slovensku nevedia nájsť prácu. Príčin je viacero, jednou z nich je nedostatočná príprava na konkrétne profesie, s ktorými by sa mohli uplatniť na trhu práce. Pokiaľ sa im nepodarí nájsť prácu, sú zväčša odkázaní na poberanie sociálnych služieb v zariadeniach alebo zostávajú zatvorení doma,“ podotkla riaditeľka ZPMP Iveta Mišová. „Práca je kľúčom k plnohodnotnému a samostatnému životu, preto sme sa rozhodli zamerať práve na túto oblasť. Chceli sme prísť s riešením, ktoré bude efektívne pre všetkých. A to sa nám podarilo,“ vysvetľuje. V Centre Bivio sa ľudia s mentálnym postihnutím pripravujú na rôzne profesie ako pomocná sila do kuchyne, pomocný čašník, pracovník práčovne či chyžná.  Následne sa tu môžu zamestnať alebo im združenie pomáha nájsť prácu v inej firme.

Potrebujú vytvárať podmienky na prácu

Aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská opakovane poukazuje na to, že by malo byť samozrejmé vytvárať ľuďom s mentálnym postihnutím podmienky na pracovné uplatnenie a sebarealizáciu. Európske inštitúcie vytýkali Slovensku, že sa príliš sústredí na zriaďovanie chránených dielní a malo by skôr podporovať zamestnávanie týchto ľudí na voľnom trhu práce.

Po prvom roku fungovania ovplyvnila činnosť Centra Bivio pandémia a s ňou súvisiace opatrenia, v ďalšom období prišli nové krízy, inflácia, zdražovanie. „Napriek všetkému sa nám podarilo činnosť centra udržať a rozvíjať. Nebolo to vždy jednoduché, museli sme si zobrať úvery. Veríme, že zvládneme prekonať všetky ďalšie prekážky, ktoré nám prídu do cesty. Pomáha nám v tom nielen dôvera vo vlastné sily a zomknutý kolektív, ale aj otvorenosť a pripravenosť učiť sa nové veci. Vďaka Centru Bivio meníme životy mnohým ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám a  prispievame k napredovaniu Slovenska v tejto oblasti,“ hovorí zástupca riaditeľky ZPMP Marián Horanič.

Sú šťastní, že môžu pracovať

Fungovanie centra si pochvaľujú rodičia dospelých ľudí s mentálnym postihnutím aj samotní zamestnanci. Prípravou na zamestnanie prešla v Biviu aj Soňa Launerová. „Boli sme radi, keď Bivio vzniklo a zobrali ju. Páčilo sa jej tu. Prešla práčovňou aj hotelom a najviac sa jej darilo v reštaurácii a v kuchyni,“ hovorí jej mama Dana. Soni sa po výcviku podarilo zamestnať v školskej jedálni ako pomocná sila v kuchyni. „Priala by som to aj ostatným v iných regiónoch, aby niečo podobné mali, pretože na Slovensku je toho málo,“ dodáva Launerová. Tomáš Grošmíd, ktorý si našiel prácu v kuchyni práve vďaka Bivio hovorí: „Práca je veľmi dôležitá a znamená to pre mňa, že sa naučím nové veci, o ktorých som nevedel a túžil som po tom, aby som bol zamestnaný v kuchyni.“

O tom s čím sa stretávajú rodičia detí s mentálnym postihnutím porozprávala aj Zuzana Kinclová, ktorej dcéra Michaela pracuje v Centre Bivio ako pomocná čašníčka: „Rodičia a blízki ľudí s akýmkoľvek postihnutím musia čeliť veľkým obavám o budúcnosť svojich detí. Keď Miška chodila na strednú školu, tak som sa veľmi bála, čo bude po tom, keď ju doštuduje, kde sa zamestná alebo čo bude vôbec robiť. Pre mňa ako maminu to znamená veľmi veľa, pretože vidím, že sa Miška môže realizovať a nadobúda zručnosti, o ktorých si myslela, že ich ani nemá. Zvýšilo sa jej sebavedomie a môže komunikovať s ľuďmi. A úplne úžasné je, že je riadne zamestnaná a dostáva výplatu. Zvýšila sa jej aj sebaúcta, že sa jej ten hendikep zmenšil oproti zdravým ľuďom a takýmto spôsobom sa začleňuje do bežného života.“

-luh-