Na Slovensku je nedostatok pediatrov. Aby sa situácia nezhoršovala, treba stabilizovať tých, ktorí už pracujú, aby neodchádzali z ambulancií. „Výchova pediatra trvá desať rokov a ak nám súčasní lekári odídu, nemáme ich kým nahradiť. Takže treba vytvoriť podmienky, aby zostali čo najdlhšie. V prvom rade treba odstrániť všetku zbytočnú administratívu, ktorá nie je nevyhnutne potrebná,“ tvrdí v rozhovore pre Zdravotnický deník Elena Prokopová, primárna pediatrička a hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre všeobecnú starostlivosť o deti a dorast.
Aký je rozdiel medzi pediatrom a primárnym pediatrom?
Keď študent skončí štúdium medicíny, začne sa venovať špecializácii. U pediatrov ide o špecializáciu – pediatria. Jej štúdium trvá štyri roky. Následne, po skončení špecializačného štúdia, po atestácii, sa už pediater rozhodne, či chce svoju prax vykonávať v nemocničnom zariadení alebo si zvolí ambulantnú prax ako všeobecný lekár pre deti a dorast. Tí čo si zvolia ambulanciu sú primárni pediatri – všeobecní lekári pre deti a dorast. Takže jediný rozdiel je len v tom, kde sa pediater rozhodne pracovať. Od toho sa potom aj odvíja spôsob jeho práce. Lekár v ambulancii oproti pediatrovi v nemocnici vykonáva viac preventívnych prehliadok a starostlivosti o zdravie. Lieči deti v chorobe mimo nemocničného prostredia. Spektrum ochorení je v podstate rovnaké, akurát že ambulantní pediatri sa starajú o deti iba do určitej fázy ochorenia. Ak ide o závažnejšie ochorenie, ide dieťa do nemocnice, kde sa oň stará nemocničný pediater. Rozdiel je ešte jeden. Nemocniční pediatri bývajú zamestnancami nemocníc, ambulantní pediatri sú podnikatelia, takže majú aj množstvo administratívnych povinností.
Problémy sú v Bratislave i na Orave
Podľa štatistík je nedostatok pediatrov a veľa z nich je už v dôchodkovom veku. Ako vnímate túto situáciu?
Je to veľká kríza. Keď hovoríme o primárnej pediatrii, máme na Slovensku takmer tisíc fungujúcich ambulancií, v ktorých pracuje zhruba 1 100 pediatrov. Polovica z nich už je v dôchodkovom veku. V tej druhej polovici je veľa lekárov, ktorí sa k dôchodkovému veku blížia. Je to naozaj veľký problém. Keby všetci, ktorí sú v dôchodkovom veku, odišli do dôchodku, bez zdravotnej starostlivosti by ostalo asi 600-tisíc detí. Legislatíva je postavená tak, že ani jedno dieťa nemôže zostať bez pediatra, takže deti, ktoré by zostali bez pediatra, by riaditelia zdravotných odborov vyšších územných celkov, čiže kraje, museli prideliť inému všeobecnému lekárovi pre deti a dorast. Takže zrazu by zostávajúci pediatri mali toľko detí, že by ich nedokázali zvládnuť.
Ktoré regióny Slovenska sú na tom najhoršie?
Niekde je to horšie, niekde iba zlé. Ministerstvo zdravotníctva vydáva pravidelne mapu, v ktorej sú okresy Slovenska rozdelené na zelené, žlté, červené a čierne. Farba závisí od toho, aká je v okrese situácia s pediatrickými ambulanciami. Určuje sa podľa počtu pediatrov, ich veku ši podľa počtu detí. Zelenou farbou je označený okres, kde nie je problém s primárnymi pediatrami, čiernou okres s najhoršou situáciou. V pediatrii nie je ani jeden okres zelený. Máme veľa okresov v čiernej farbe a každý rok pribúdajú ďalšie. Ako pediatri končia s prácou v ambulancii a starnú, farba sa mení na čiernu. Čo sa týka regiónov, zle je na tom Bratislava, Orava a juh stredného Slovenska.
Akým spôsobom je možné prilákať mladých lekárov?
To je veľmi ťažká otázka. Určite musí prebehnúť reforma zdravotníctva – konkrétne všeobecnej ambulantnej starostlivosti. Nemôžeme ostať pri prístupe k primárnej starostlivosti tak, ako to bolo doteraz. Treba predovšetkým prilákať mladých lekárov do pediatrickej ambulantnej starostlivosti. Problém dočasne bude aj z dôvodu pozastavenia rezidentského programu v pediatrii. Dôvodom boli aj zmeny v nastavení programu po prijatí memoranda LOZ. Predovšetkým nemožnosť rezidenta byť zamestnaný počas špecializačnej prípravy v ambulancii primárneho pediatra alebo aj to, že po atestácii – keď sa vlastne lekár stáva pediatrom, nemusí ostať pracovať na Slovensku. Ďalej bude treba odstrániť tú obrovskú administratívnu záťaž, ktorú momentálne cítime. Aj to mladých lekárov odstrašuje, aby si otvorili ambulantnú prax. Určite by pomohlo navýšenie kompetencií primárneho pediatra a prenos činností, ktoré nemusí nevyhnutne vykonávať lekár na iný zdravotnícky personál.
Reforma ambulantnej starostlivosti
Hrozí, že po zvýšení platov nemocničných lekárov budú pediatri odchádzať z ambulancií do nemocníc?
Ťažko povedať. V ambulancii je úplne iný spôsob práce. A práve väčšina lekárov odišla z nemocníc, aby začali súkromnú prax. Takže si nemyslím, že by sa zase vracali naspäť.
Myslíte si, že by mal štát niečo urobiť, aby sa situácia zlepšila?
Ako hovoríme vyššie. Mala by prebehnúť reforma ambulantnej starostlivosti, teda aj primárnej pediatrie. Na reforme sme pracovali asi štyri roky. Začali sme už za ministerky Kálavskej, kedy nás ministerstvo zdravotníctva konečne vypočulo, že primárnej pediatrii hrozí kolaps. Začalo sa pracovať na analýzach a možnostiach zmeny. Nedávno sa nám to podarilo dokončiť. Pri príprave návrhov, ako zlepšiť fungovanie primárnej pediatrie, s nami spolupracovali aj lekári z krajov, z veľkých miest aj dedín, pediatri, ktorí sa venujú deťom z marginalizovaných komunít. Naše návrhy majú v podstate dve línie. V prvom rade treba stabilizovať tých lekárov, ktorí v súčasnosti pracujú, aby neodchádzali z ambulancií. Výchova pediatra trvá desať rokov a ak nám súčasní lekári odídu, nemáme ich kým nahradiť. Takže treba vytvoriť podmienky, aby zostali čo najdlhšie. V prvom rade treba odstrániť všetku zbytočnú administratívu, ktorá nie je nevyhnutne potrebná. Treba posilniť kompetencie sestier, čo odbremení lekára. Samozrejme, dôležité je finančne posilniť ambulantný sektor, aby bolo možné prijať ďalšieho zamestnanca, či už na pozícii recepčného či administratívneho pracovníka, aby robil činnosti, ktoré ďalej odbremenia lekára. Potom sa pediater bude môcť sústrediť na to, čo je vlastne jeho hlavnou náplňou práce, teda na zdravotnú starostlivosť. Tak sa bude môcť postarať aj o väčšie množstvo detí. Takto dokážeme udržať pediatriu, kým si vychováme ďalších lekárov. Výchova nových pediatrov je druhou líniou. Na to je potrebná kampaň na školách, zjednodušenie rezidentského programu a motivácia lekárov, aby mali záujem pracovať v ambulanciách.
Lenže to vlastne predpokladá aj zmenu myslenia pacientov, respektíve ich rodičov, ktorí si myslia, že len lekár im môže pomôcť.
Jednoznačne áno, bez toho to nepôjde. Keď bola lepšia situácia a na jedného pediatra pripadalo aj menej ako 1000 detí, tak každý rodič mohol ísť so svojim dieťaťom k lekárovi kedykoľvek – aj keď len pre malú radu. Ale koncom minulého roka, keď bola vysoká chorobnosť na respiračné ochorenia pri súčasnom nedostatku pediatrov sa ukázalo, že to takto nepôjde. Teda myslenie ľudí sa musí zmeniť smerom k mysleniu ľudí v západnej Európe, kde perfektne funguje telemedicína a triedenie. Rodičia zavolajú k pediatrovi, prejdú triedením a podľa závažnosti zdravotnému stavu dieťaťa sa im pridelí termín. Môže sa stať, že sa k pediatrovi dostanú až o niekoľko dní. Na to si budú musieť zvyknúť ľudia u nás, že pediatri sa musia v prvom rade postarať o deti, ktoré to potrebujú, a nie o tie, ktorých rodičia to chcú. Bude musieť byť väčšia zodpovednosť o svoje zdravie a aj rodičia sa budú musieť lepšie postaviť k chorobe svojho dieťaťa. Základné veci budú musieť sami zvládnuť.
S akými problémami chodia najčastejšie pacienti za pediatrami?
Závisí to od ročného obdobia. Práca v pediatrickej ambulancii má dve zložky, jedna je kuratíva, teda starostlivosť o choré dieťa, druhá je preventívna starostlivosť, ktorá je rovnako dôležitá. Čo sa týka kuratívy, tak v zimnom období sú to najmä respiračné ochorenia, občas sa objavia vlny rôznych viróz, napríklad gastrointestinálnych. Celoročne sa objavujú rôzne bolesti brucha, intolerancie, ekzémy, bolesti, zranenia a podobne. Počas covidu sme urobili webovú stránku Pediatri deťom, kde sme napísali, aké sú prejavy covidu, ako sa lieči a kedy ísť k lekárovi. Keď už nie covid takým problémom, tak na tejto stránke rodičia nájdu množstvo zdravotných problémov, ktoré sa objavia u ich detí, a pokyny, čo majú robiť.
Rodičia si na telemedicínu zvykli
Ako vo vašom odbore funguje telemedicína?
Myslím, že funguje úplne super a aj rodičia si už na ňu zvykli. Keď som sa ich pýtala rodičov detí v mojej ambulancii, či to po covide vrátime naspäť do pôvodných koľají, teda že zrušíme medicínu, tak nesúhlasili. U nás to funguje tak, že rodič napíše email do ambulancie, v ktorom opíše príznaky dieťaťa. Majú návod, čo všetko potrebujeme vedieť. Každé ráno emaily pretriedime, ak to stav dieťaťa dovoľuje, pošleme rodičovi informácie, ako má ďalej postupovať, prípadne mu zavolám. Ak je to potrebné, tak dieťa dostane termín na vyšetrenie. Samozrejme, môže sa stať, že je potrebné, aby pacient prišiel ihneď. Musím povedať, že rodičom sa tento systém veľmi páči. Je to pre pediatra náročnejšie, ako keď mu príde pacient do rovno do čakárne. Ale na druhej strane, my pediatri svoje deti už poznáme.
Ja pravdou, že deti chodia na preventívne prehliadky poctivejšie ako dospelí?
Jednoznačne áno. Urobených máme asi 90 percent prehliadok. Aj prístup pediatra je iný, deti na prehliadky aktívne voláme. Keď príde potrebný vek dieťaťa, ktorý je často spojený aj s očkovaním, sestra zavolá rodičovi a dohodne s ním termín návštevy dieťaťa. U dospelých je to zväčša ponechané na ich zodpovednosti.
Generácia internetových rodičov
Pokrývajú úhrady od zdravotných poisťovní dostatočne vaše výkony?
Samozrejme, že nie. Je to veľký problém. Ambulantná sféra je platená iba zo strany zdravotných poisťovní. Z príjmu, ktorý máme, musíme zaplatiť nájom, energie, softvér, platy zamestnancov, materiál, investujeme do rozvoja ambulancie. To, čo ostane po zaplatení, je našim ziskom. Ale sme na tom tak, že ani zďaleka nemáme také platy ako naši kolegovia v nemocniciach po nedávnom zvýšení miezd.
Myslíte si, že ambulancie pediatrov sú dostatočne vybavené alebo treba pacientov posielať k špecialistom?
Dokážeme v ambulancii diagnostikovať napríklad celiakiu, intoleranciu laktózy či ťažké alergie. Vieme diagnostikovať, že dieťa ma napr. zápal obličiek, ale potom ho musíme poslať do nemocnice, pretože liečba si vyžaduje hospitalizáciu a sledovanie špecialistom. Aj pri celiakii dieťa po určení diagnózy patrí do rúk gastroenterológa, ktorý sleduje či sa ochorenie zhoršuje alebo nie. Sú činnosti, ktoré musí robiť špecialista, čiže to nie je o tom, že by sme to robiť nechceli. Skôr narážame na to, že je nás tak málo, že na jedného pediatra pripadá tak vysoký počet detí a musíme zvládnuť najmä starostlivosť o deti v akútnych stavoch a na diferenciálnu diagnostiku nie je vždy čas. Bolo to vidieť aj minulý december. Nemala som čas robiť diagnostiku dlhotrvajúcich chronických ochorení, keď som mala denne v čakárni sto akútne chorých detí v horúčkach. A toho sa bojím, že na diagnostiku a následnú liečbu, na ktorú máme kompetenciu a môžeme ju robiť, tak ju robiť nebudeme. Lebo proste nebudeme mať na ňu čas.
S akými najväčšími nezmyslami sa stretávate u rodičov deti?
Dnešná generácia internetových rodičov potrebuje mať všetko pod kontrolou. Prídu napríklad s nádchou a už mi nadiktujú, že treba urobiť výtery, krvný obraz, röntgen a rovno si pýtajú výmenný lístok k špecialistovi. Pre nás pediatrov sú to nezmysly, všetci sme študovali a medicína, dieťa a jeho zdravotné problémy sa nedá dať do excelovskej tabuľky. To nefunguje tak, že si tam zadáte premenné a máte výsledok. Pediater je od toho, aby vedel indikovať tie vyšetrenia, ktoré dieťa potrebuje, ktoré sú potrebné a ktoré posunú stanovenie diagnózy ďalej. Ak príde rodič, ktorý sa boji a je ustráchaný, ale počúva, to je v poriadku. Ale keď sa pustia do diskusie, čo čítali alebo počuli. Vtedy je to zložité.
Jozef Brezovský
